po pismenku

Prišiel čas uzavrieť to. Sedím v našom novom, zrekonštruovanom byte a spomínam.  TU so mnou môžete spomínať aj vy.

Rekonštrukciu sme rozbiehali v auguste 2005. Termíny sa postupne oddiaľovali. Október sa ukázal byť nezmyslom. November fikciou. Vianoce snom. Z kalendárových prísľubov boli len kalendárové pripomienky. Nič neplatilo a čo platilo, platiť prestalo. V byte sa striedali partie tých „najlepších“ remeselníkov a pokazilo sa všetko, čo sa pokaziť dalo. V našich päťdesiatich dvoch metroch štvorcových sa písali stavebné Murphyho zákony. Platilo len jedno: ak sa niečo pokaziť dá, dokážeme to a ak je niečo pokazené určite sa dá pokaziť ešte viac. Pokaziť aj pokazené. To bolo heslo dňa. Ale ten deň prišiel.  Bola jar 2006. V byte bolo ticho. Všetko sa skončilo.

Účtovanie bolo jednoduché. Sedeli sme v byte s inžinierom K. Posledné tri mesiace už hovoril len to, aby sme vydržali. Že všetko to čo sa stalo zohľadní. Na cene. Na tom našom malom byte musel prerobiť. Platil nové podhľady, dvakrát dával za svoje na novo kachličkovať kúpeľňu a tak podobne. Po kachličky chodieval ako do mliekarne. Mali sme byt s patogénnymi zónami a jeho „partie“ boli nesmierne senzibilné. U nás zblbli. Vedel to. Dohodli sme sa. Na konečnom účtovaní sme sa hneď dohodli. Vyplatili sme to tam v tom našom novom byte. Ušetrili sme. Peniaze. Nervy sme mali na rozdávanie. Inžinier K. prisľúbil, že na ten byt nám dáva celoživotnú záruku. To znamená keď sa niečo pokazí máme mu volať.

Kto príbeh našej rekonštrukcie čítal od začiatku vie, že celoživotná záruka sa začala uplatňovať relatívne skoro. Náš zabudovaný nový záchod v novej kúpeľni vytopil susedu. Volali sme inžiniera. Prišiel majster a menil tesnenia. Zatiaľ suseda mlčí. Čakáme. Na plafóne sa objavila prvá trhlina. Uvidíte ju, len keď budete stáť presne pod ňou ale je tam. Krížom cez plafón. Chodievame po byte ako stopovacie psiská a hľadáme. Občas nachádzame.

Máme naozaj pekný byt. Hovoria nám to všetci, čo do neho prídu na návštevu. Nehovorím, že prídu na návštevu „k nám“, lebo my tam tiež chodíme len na návštevu. Byt je úplne zariadený. Chýbajú možno háčiky na uteráky. V spálni má dcéra nádherný nábytok. Také to hniezdo ako z talianskeho katalógu. Posteľ na poschodí. Schody so zásuvkami.  Dole pracovisko, skriňa, police a bordelárska skrinka. Teda priestor na bordel. Máme tam zabudovanú skriňu, na zelenej stene biele poličky. Posteľ pre nás. V izbe máme komodu, police, knižnicu a skrinku na cédečká, sedačku a stôl so stoličkami. Kuchyňa na (malú) mieru so všetkým. V tom byte sa dá bývať. My tam nebývame. Nemáme to tam radi. Jediný kto s nami stále bojuje je dcéra. Rozumiem jej. Má tam všetko presťahované, skvelú pelecháreň a nič. Musí čakať. Meníme sťahovacie termíny ako menili remeselníci tie svoje. Nemáme jednoducho odvahu.

Chodievam tam dopoludnia, keď sú baby v škole alebo v práci. Prídem a urobím si kávu. Zapnem káblovku, ktorú tam platíme rok. Púšťam si platne, ktoré sú všetky tam. Občas čítam, lebo najlepšie knižky som tam už presťahoval. Je tam počítač. Síce bez internetu ale klepotať sa dá. Klepocem. Pozerám sa z okna na našu zanedbanú záhradku a hľadám chyby. Chodím ako ten stopovací pes.

Sťahovať sme sa chceli už veľa krát. Bolo obdobie, keď som bol pohoničom. Nechce sa mi od rozčítanej knihy a v zime je tu podstatne teplejšie ako v dome svokrovcov. Vždy do toho niečo prišlo. Chýbali plachty na posteľ. Alebo uterák. Čokoľvek. Nerozumel som tomu. Ale netlačil som. Keď sa nám pokazila toaleta, ktorú poriadne ani nepoužívame dostal som sa na to isté miesto. Máme byt, ktorý príma svoje vlastné návštevy. Prichádzame s nimi. Ale sťahovanie? Bývať v ňom? Vidieť každý deň tie nervy?

Dcére sme sľúbili, že koncom augusta. Že teraz je to lepšie v dome. Príjemnejšie. Pre nás, pre ňu aj pre nášho psa. A v auguste už určite. No neviem. S termínmi máme vlastné skúsenosti. Nemáme ten byt radi. V tom je problém. Rekonštrukcia nám ho úplne sprotivila. Máme nový byt so starými spomienkami. Navyše len škaredými. Ešte sa v ňom nič pekné nestalo. Nespali sme v ňom a mám z toho celkom strach.

V lete 2005 sme si kúpili prvý byt a v lete 2007 v ňom stále nebývame. Platíme hypotéku, nájom, káblovku, telefón a energie. Občas do neho niečo nové kúpime a desíme sa tej chvíle, že v ňom zhasneme svetlo na noc a my budeme dnu. Teraz sa pozerám z okna. Ten výhľad je stále pekný.