po pismenku

V poriadku niekedy 96 a pol ale viac ani kilo. A niekedy, keď dobre nastavím váhu a palce silno opieram o kachličky tak aj 92. A všetko je to v bruchu. Dlho som si myslel, že sa tomu hovorí pavúči efekt, ale teraz viem, že je to jablko. Keď má človek veľké brucho a z toho trčia tenké ruky a nožičky. Myslel som si, že som normálne akože len tučný ale už viem, že nie. Prišiel na to voľajaký vedecký tím. Môže za to stres a neuropeptid Y. Nachádza sa v mozgu a vraj otvára špeciálnym receptorom voľajakej bunke dvere a naštartuje množenie tuku. Neviem, či je to úplne presne tak ale tak voľajako. Neuropeptid Y letí do kuchyne otvárať dvere na chladničke. Lebo má stres. Nie on. Ja. Ja mám stres a toho ypsilona. Konečne, že na to prišli. Videl som to v televízii a hneď som volal domov.

Moja dcéra sa zo mňa normálne smeje. Aj žena. Niekedy obe. Stretneme sa ráno v kúpeľni. Veľké caviky nerobíme. V rodine sa na hanblivosť nehráme. Tak sa sprchujem a oni sa niekedy normálne začnú na seba pozerať a rozosmejú sa. Fakt si neviem predstaviť, že z čoho. Ja keď sa pozriem do zrkadla tak normálka. Do smiechu mi nie je. Teraz, keď sme boli na výlete v Prahe, tak sme mali v izbe také skrine so zrkadlom. Keď som ležal na chrbte  a pozrel som sa do zrkadla tak dokonca úplná pohoda. Chudý, dalo by sa povedať štíhly. Fešák jedným slovom. Keď sa ráno postavím tak chvíľu to vydrží. Celkom by sa dalo. Brucho sa zjablkuje až po pár minútach. A potom sa tie moje baby rehocú. Keď by sa mohli pozerať, tak si umývajú zuby. A keď by sa už mali ponáhľať a na nič sa nepozerať tak sa smejú. No dobre, je trošičku veľké. To moje brucho. Asi ako jonatánka. Veľmi veľká jonatánka. Dalo by sa povedať - jonatána. Ale nemôžem za to.

Myslel som si, že za to môžem. Že len normálne žeriem. Že sa prejedám a tak podobne. Inak sa totiž stravujem zdravo. Som vegetarián a nepijem alkohol. Pijem trochu viac kávy ako je asi úplne zdravé a mám jednu nevypovedanú závislosť ale inak v pohode. Mimochodom z kávy a tej druhej závislosti sa vraj nepriberá. Len tie sladkosti. To ma zabije. Som strašne na sladké. Dlho som si hovoril, že aj tak kávu či čaj necukrujem a na cukríky veľmi nie som. Horšie je to s čokoládou – dezerty na posedenie. Kvôli tomu mám rád návštevy. Otvoríme dezert, ponúkneme a zjem ho s dcérou. Ale ona nemá ten ypsilonový neuroneviemčo. Ona je normálne ako štangľa a pritom zje toľko cukríkov ako ja. Keď ich je v dezerte dvadsať, tak deväť ja, deväť ona, jeden návšteva a kvôli poslednému sa potom s nami mama-žena poháda, že to sme zase peknú hanbu urobili. Ale najhoršie nie sú čokolády a dezerty. Najhoršie sú ...

... koláče. Milujem koláče. Veľa a veľké. To hlavne. V jednom obchodnom centre majú kaviareň kde sú gigantické. Majú obrovskú mart. roládu. Neviem čo znamená to mart.: či martinina alebo martinská alebo marťanská ale je veľká. Majú aj iné. Dávam si tam dvojité cappuccino a krémeš. Krémeš je na celý tanier. Krémeš ja normálne ani nemám rád ale tá jeho veľkosť ma vždy dostane. Väčší majú len v tom istom centre na prízemí. Že XXL krémeš. No tak aj ten. Je to strašné. Niekedy sa normálne ľutujem. Ty si taký chudák, že ich musíš zjesť. Strašný chudák. Potom sa ti doma smeje dcéra ale ty musíš. Myslel som si, že je to normálne trápna závislosť na koláčoch. Niečo také prízemné že: nenažranec. Ale teraz viem. Nemôžem za to. Mám z toho nervy a neuropeptid Y sa so mnou zahráva. To on ma ženie do kaviarní a cukrární. To on otvára dvere na chladničke a to on otvára dvere bunke aby začala množiť moje tuky v bruchu.

Tí vedci čo na toto prišli vraj možno dostanú nobelovku. Ja by som sa nečudoval. Celkom by ma zaujímalo, koľko postihnutých sedí v porote. Koľko vedcov, ktorým sa doma ráno v kúpeľni rehocú ich vlastné deti a manželky. Koľkí z nich sa doteraz trápili a teraz rýchlo volali domov. Za to ja nemôžem – to ypsilon.

Vedecký výskum pokračuje. Vedci ( a medzi nimi aj jeden Slovák ) už vedia, že to všetko spúšťa stres. Stres toho ypsilona vypustí z klietky a  posiela ho do nášho brucha a stres vlastne otvára dvere. Ja som pokojný človek ale v kaviarni pri pohľade do tej sklenenej chladiacej vitríny nie. Tam je so mnou moja žena, moja dcéra a môj stres. A neuropeptid. Sme tam piati. No ale späť k výskumu. Zachrániť nás má nejaký receptor. Voľajaký antagonist. Neviem, či je to priezvisko voľajakého vedca alebo zase voľajaké ixko, v každom prípade antagonisty ( teda nie antagonisti ) budú voľačo blokovať. Najprv som si myslel, že mi zavrú dvere do chladiacich boxov ale veru nie. To by bolo ľahké a z toho by nobelovka netrčala. Tak tie neuropeptidy zablokujú niečo a my nebudeme priberať ale chudnúť. Rozumiete? Normálne, že prídem a dám si roládu a schudnem. Lebo stres! Ide o ten stres.

Takže, môžete si dať veľkú roládu alebo krémeš, len musíte mať voľajakého antagonistu so sebou a ten dá bacha na neuropeptid a vy schudnete. Len pri tom musíte byť v strese. Ja budem, lebo viem, že v ten deň sa vypredajú rolády veľmi rýchlo. Všetci s bruchom ako jablko budeme stáť v šóre na roládu. Aby sme schudli. Ani ja nechcem aby sa mi dcéra smiala. Tak veru. Sú to ale nervy.

Mimochodom, mohli by sa s tým antaniečím poponáhľať. O týždeň letím na pláže a tri rolády a dva krémeše by som v rámci chudnutia ešte zvládol.