po pismenku

Dnes je to také jednoduché. Idete do obchodu a kúpite si rifle. Hocijaké a hocikde. Je to taký najobyčajnejší kus oblečenia. Sú rúrkové aj plachťáky a aj mrkvové. Sú ošúchané a aj také, čo sa šúchajú a aj tie, čo sa neošúchajú nikdy. Sú rifle, čo sa volajú rifle a aj rifle, čo sa tak nevolajú. Sú denimy a džínsy. No sú. Sú všade. Kedysi neboli. Kedysi boli texasky.

Normálne som mal z toho traumu. Celodetskú. Moje prvé texasky sa volali Arizona. Teda arizony. Spolužiaci ich volali burizony. A boli to pritom pekné nohavice. Nešúchali sa a sedeli mi. Naše texasky sa vtedy nešúchali. Iné sme nezohnali. Neboli žiadne a nikde. Neboli šúchavé ani nešúchavé. No kedysi jednoducho neboli.  Teda občas boli. Pod pultom alebo v tuzexe. Kedysi bol tuzex. To bol taký obchod čo nebol obchod.

To bola vôbec trauma všetkých detí, ktoré vyrastali v socializme. Rifle alebo džínsy alebo texasky. To bol sen. Mať modré nohavice do rúrky. Obdobie plachťákov bolo minulosťou a obdobie mrkvových strihov ešte nebolo. Bolo obdobie rúrok. Moje rúrky ma čakali doma. Netuším, kde ich mama zohnala, ale musela to byť alebo obrovská náhoda alebo normálna podpultovka.

Obrovská náhoda znamenala, že ste vošli do obchodu v ktorom nič nemajú a práve priniesli nejaký balík. Na to čo je v balíku ste nečakali. Normálne ste sa postavili do fronty. Ten rad, ktorý sa robil pred pokladňou sa vtedy volal fronta. Dosť symbolický názov. Tak ste stáli vo fronte a dúfali ste, že v krabici nie sú krepsilónky alebo dederónové košele. Vždy tam totiž boli zelené krepsilónky alebo ešte šatové zástery. Zelené krepsilónky boli také strašné nohavice zelenej farby z takej látky, čo sa volala krepsilón. Ak tam teda ( v tej krabici ) bolo to čo tam malo byť  tak ste z fronty odišli a ak prišla tá obrovská náhoda tak ste povedali:  beriem. A číslo. V lepšom prípade. Myslím číslo veľkosti. Vraj bolo obdobie, že sa bralo aj bez čísla. Ale číslo sa aj tak hovorilo. Že tri. Tri kusy. Moje boli s číslom veľkosti a sedeli mi.

Sedeli na centimeter tak to asi boli podpultovky. Isto to neviem. To by musela mať mama niekoho známeho, ktorý mal prístup ku krabici skôr ako sa otvorila. Ona sa vlastne asi vždy otvorila skôr a tak, ak tam neboli krepsilónky ale rúrkové nešúchajúce sa texasky s názvom Arizona išli pod pult. To znamená, že v obchode neboli. Na vešiaku viseli tie dederónky a krepsilonky a mama išla k dotyčnej osobe a usmiala sa. Dostali ste? A tá osoba sa usmiala a moja mama dostala zabalený balíček. Tá osoba pred tým išla dozadu. Teda podpultovka vlastne nebola podpultovka ale zozadovka. A moja mama potom musela mať iného známeho, ktorý tomuto známemu schoval niečo pod iný pult, alebo musela mať známeho, ktorý tej druhej osobe zohnal lieky z Maďarska, alebo musela mať známeho, ktorý tej tretej osobe priniesol niečo úplne iné. Tak to vtedy fungovalo.

Mal som teda svoje prvé texasky. Arizony. To „Arizona“ mali napísané vzadu na tom kúsku kože. A sedeli mi ako uliate. Asi fakt podpultovky. Malo to len jednu chybu. V našej triede nemal arizony nikto. V normálnej triede by bolo aj tých arizón málo ale ja som mal spolužiakov s leviskami a lee-kami a naozajstnými rifľami. Mal som spolužiakov z dobrých rodín. Dnes by sa povedalo celebritných. V mojej triede bol každý tatko súčasťou tej podpultovej série. Každý mal niečo pre niekoho iného. Niekto nechal pod pultom televízor, čo by sa pod pult ani nevopchal alebo zohnal miesto v poradovníku na Žiguli alebo mal ešte čosi iné. Ich línia sa končila až v tom Tuzexe. V tom obchode, čo nebol úplne obchod a tam mali aj také, čo sa šúchali. A niektorí mali aj rodičov, čo im priniesli aj také, čo ani v tom Tuzexe neboli. No hovorím, celebrity. Tak v tejto zostave moje arizóny neuspeli. Stali sa burizónmi. Prežil som to. Spomínam na ne s radosťou. A nakoniec som sa dostal aj do toho Tuzexu. Ale to už bude príbeh pre starých romantikov .