po pismenku

 nnm.ru

Trolejbus v tom zohráva aj inú úlohu. Akože len v nadpise. To som zo stanice išiel domov trolejbusom. Je vedenie zo stanice až k mojim rodičom. Aj básnik v tom hrá svoju úlohu. Akože my v meste máme básnika. Takého, čo píše básne na múry. Odkazy. Ale ja myslím, že sú to také básne.

Ja teda nie som na nápisoch závislý. Na takých čo sú na múroch. Aj keď v detstve som mal rád takú pesničku: "napsal si někdo, na starej kůl, prostinkej nápis, válka je vůl". Teda keď som počúval Synkopy tak som už úplný chlapec nebol. Ale musím sa vrátiť k tomu básnikovi.

Máme v meste básnika. Píše básne na múr. Alebo také odkazy. Napríklad: "usmej sa" a tak podobne. A z toho trolejbusu som uvidel jeden z tých nápisov. Presne si to nepamätám. Autobus mal zelenú a tak sme len fičali. Ale niečo v tom zmysle, že "dievčatá chcú BMW a ja mám iba BMX". Pekná básnička. S vtipom. A vtedy mi to pomaličky začalo dochádzať.

Ja som v detstve nemal BMX. Teda zdá sa, že ani v dospelosti nebudem mať BMW ale to BMX ma mrzí viac. Aj keď zase na druhej strane, keď som bol dieťa tak BMX ešte nebolo. Boli pionierky, favoritky a skladačky. Favoritku som nemal. A pravdu povediac o tom by som tiež mohol napísať báseň na múr. Ale pionierku som mal. Ako bicykel. A aj skladačku. Ako bicykel. No a presne vtedy mi to došlo. Na tom sedadle v trolejbuse cestou k rodnému paneláku som to pochopil. Na tých skladačkách bolo niečo podozrivé. Na tých konkrétnych. Trvalo mi to tridsať rokov kým ma osvietilo. No hovorím: dlhé vedenie.

Ja som mal normálnu skladačku. Oranžovú a skladaciu. Ale už vtedy som ich vídaval. Boli také skladačky, čo sa nemohli skladať. Mne to teda vtedy nedošlo ale teraz áno. Boli to skladačky s prehadzovačkou. Prehadzovačka prehadzuje rýchlosti. Takú prehadzovačku mali len favoritky. Od zadného kolesa sa ťahali drôtiky a keď ste dali ruku pod seba, na tyč, tak tam bol taký. No taký. Háčik? Páčka? Tak také čosi. No a niektorí mali prehadzovačku aj na skladačke. To si museli dorobiť, lebo na mojej, čo doniesol otec z obchodu nebola. A ja myslím, že ani nemohla byť. Ako by tam natiahli ten drôtik okolo toho. No toho. Kĺbu? Kovovej kocky? No okolo toho, kde sa to skladalo. Tam sa to predsa nedalo. Tak toto mi došlo.

A potom po ďalších dvoch zastávkach v tom trolejbuse som pochopil, že mi to mohlo dôjsť aj skôr. Aj keby mi to nedošlo pre drôtiky na prehadzovačku tak mi to malo dôjsť pre drôtiky na brzdu. Lebo prehadzovačka nebrzdí. Normálna skladačka brzdila tak, že človek dupol na pedál do protismeru pedálovania a urobil šmyk a frajersky si oprášil roztrhané nohavice. Ale taká prehadzovačka keď sa dupne smerom do protismeru pedálovania neurobí nič. Šmyk už vôbec nie a oprašovanie nepomôže. Treba zastaviť krvácanie. Viem to, lebo raz som si požičal od kamaráta favoritku a tak to viem celkom presne. Potom mi už favoritku kamarát nepožičiaval. A rozbitú bradu mi zaštopkovali na pohotovosti. Tak ale toľko som už vedel, že brzda pri prehadzovačke je na volante a od tej páčky ide drôtik k takým klieštikom na zadnom kolese.

Tak neviem. Môže mať rozbitá brada vplyv na úsudok? Že som po tom úraze neprišiel na to, že je to čudné? Že ja som vlastne vôbec nemusel závidieť prehadzovačku na skladačke? Lebo keď si niekto namontoval prehadzovačku na skladačku tak nemohol skladať. Mohol síce prehadzovať, ale skladať už nie. No a potom som už vystupoval. Tak toto sa mi stalo v trolejbuse.

Mám neuveriteľne dlhé vedenie. Trvalo to tridsať rokov, kým som prišiel na takú vec. Naozaj dlhé vedenie. Také trolejbusové.