po pismenku

Občas skočím za rodičmi do ich bytu. Stále bývajú v tom istom paneláku, v ktorom som prežil celé detstvo. Takmer nič sa tam nezmenilo. Občas je rozkopaný chodník, občas pribudne obchodík v niektorej bráne a občas niektorý zatvoria. Občas tam postavia nové potraviny, niečo premenujú, v parku sú iné deti. A niekto vymení staré okná za plastové. Niektorý panelák sa zatepľuje a inde o tom diskutujú. Nezmenilo sa skoro nič. Len je čoraz ťažšie zaparkovať.  Zmotorizovali sme sa.

Sobota ráno. Socík. Ak náhodou nebola pracovná sobota, lebo aj také boli, tak som presne vedel čo sa stane. Nič nové. Sused bude ležať pod žigulákom a leštiť ho. To musel zažiť vtedy každý. Susedia sa poznali. Žili sme v sedemposchodovom bloku a každý o každom všetko vedel. Dokonca v nedeľu som presne vedel, kto čo varí na obed. Tie vône sa liali schodišťom. Aj z nášho bytu sa liala nedeľná klasika. Teraz ale nevaríme, ešte nie je nedeľa. Je sobota ráno a sused z tretieho vychádza z brány.  Dnes ráno keď vychádzajú ľudia z bloku rozmýšľajú. Kde som včera večer zaparkoval? Kde bolo voľné miesto? Na ktorej ulici?

Sused z tretieho ten problém nemal. Mohol mať spánkom zlepené oči ale vedel. Z brány doľava, po schodíkoch a tam v tieni parkujem ja. Mal červený žigulík a každú sobotu mu venoval predpoludnie. Otvoril kapotu. Pohrabal sa v motore. Handričkou preleštil celé vnútro a vyleštil lak. Paráda. Každú sobotu. Auto mali aj na druhom. Bielu Daciu. Z brány doprava. Rovno k autu. Nebolo v tieni, ale bolo hneď. Desať krokov od brány. A bez schodov.  V žigulíku suseda z tretieho som sa nikdy nepreviezol, v Dacii suseda z druhého hneď prvý deň. Ich syn bol vtedy mojim najlepším kamarátom. S Ivanom sme si sadli dozadu a prešli sme celú ulicu. Bol to zážitok ako z tej detskej knihy: Octávia ide stovkou. To nás okamžite zaujímalo. Koľko to ide? Aj stovkou? Biela dácia. To boli dlho jediné autá v našej bráne. Dve autá na 15 bytov. Dva na každom poschodí plus jeden na prízemí. Raz ráno pri bielej dácii stál bordový Renault. R5. Tak som ako dieťa po prvý raz počul slovo emigrant. Susedom zo šiesteho emigrovala dcéra. Žila v Holandsku. Odtiaľ prišla erpäťka. Bez dcéry. Tá sa na našej ulici objavila až po revolúcii. Na svojom mieste ešte stále stála aj tá R5-ka. To bol koniec. Nikto iný. Žiadne iné auto. Tie tri stáli na svojich miestach. Žiguli v tieni, Dácia a Renault po ruke.

My sme auto nemali, oco nikdy nezvládol úskalia autoškoly. Pamätám sa, že mama sa z toho už viac menej smiala a otec rezignoval. Ostali sme bez auta. Ale autá mátali všetkých chlapcov. Myslím. Že práve s Ivanom sme hrávali takú hru. Aj dnes sa občas na križovatkách objavia študenti so zápisníkom a značia si každé prechádzajúce auto. Podľa mňa robia štatistiku vyťaženosti jazdných pruhov. My sme to s Ivanom robili dávno pred tým. A autá neboli čiarky. Boli to značky. Rozdelili sme si križovatky a potom sme si to porovnali. Kto videl aké. A koľko. Mali sme prehľad o susedoch na ulici. Kto má aké? Nebol to taký problém, veď viete. Pamätám si tatraplán, ktorý parkoval v pavlačovom dvore, kam som s otcom chodieval navštevovať jeho uja. Tešil som sa na dve koruny na zmrzlinu a na to, že budeme sedieť na dvore a za plotom bude Tatraplán. Ale každé, úplne každé auto bolo zážitkom.

Dnes, keď idem k rodičom netuším, kde mám zaparkovať. A netuším, kto má aké auto. Viem, že na treťom už ujo nežije a jeho dcéra auto nemá, viem, že z druhého sa už odsťahovali a aké auto má Ivan netuším. Ani neviem, kde je. Tí zo šiesteho sú tam stále. Rovnako milí ako vtedy. Ale auto? No zastreľte ma, neviem. Susedia zo štvrtého – oproti nám ostali, mám pocit, že bez auta, ako moji rodičia. A dosť. Neviem ani kto tam vlastne ešte býva. A či má auto? Asi má. Na tej ulici sa nedá parkovať. Auto má každý.

Napriek všetkému, stále mám sentimentálny pohľad na autá. Tie, ktoré sa v našej rodine objavili mali mená. Služobné nie. To boli len autá. Ale naše sú naše. Patria do rodiny. Prvý bol Žigino. Dostali sme ho od svokra výmenou za autorádio do jeho nového auta. Prvá jazda bola skvelá. Stáli sme na križovatke a križovatka bola do kopca. Žena zatiahla ručnú a išli sme. Dozadu. Nefungovala. Potom už nefungovali mnohé veci. Životným štandardom sa stal odťah. Niekam sme došli a niekomu zavolali. Aby nás odtiahol domov. Život na lane. Odťahovom lane. Potom sme ho odparkovali na dvore. Nefungovalo nič. Odhlásili sme značky a jeden deň ( v totálnej zime ) prišla taká partia, že ho kúpi za pár tisícok. Fajn. Berte ale musíte si ho odtiahnuť. Neodtiahli. Urobili to, čo sused z tretieho. Otvorili kapotu. Urobili ohník a poopaľovali sviečky. Dofúkali gumy a. Naštartovali. Žigino nás opustil po svojich. Druhý v rodine bol Felix. Prežil s nami dovolenky a bežné dni. Jazdil na krv. Červená kvapka pri nádrži ho odlíšila od iných modrých tuctových Felícií. Pár krát dostal tehlou po nose. To keď ho chceli vykradnúť. Hrozné to bolo pred jednou dovolenkou. Odchádzali sme. Prišiel som k autu s prvým kufrom a Félix opäť „krvácal“. Tempo na záchranku. V servise ho dali do kopy a nakoniec sme to stihli. Po štyroch rokoch sme sa s Félixom odfotili a rozlúčili. Dnes s nami žije Fábinka. Má väčší zadok ako Félix a teda príjemnejšie cesty na dovolenky. Väčšinou viem, kde ju zaparkujeme. Problém je len pri tých obchodných centrách. Ale zatiaľ sme ju našli. Volá sa Fábinka. Kým má auto svoje meno je to dobré. Stále som automobilový melancholik.  

Dodatok: U nás majú mená aj iné veci. Potom už to nie sú veci. Patria do rodiny. Naša obľúbená stará skriňa sa volá Stázka. Teraz býva v garáži. Fábinka býva pred garážou.