po pismenku

Pred časom sme boli na výlete v Krakowe. Na jeden deň. Na otočku. Alebo v Zakopanom. Alebo hocikde. Proste na jeden deň. Lúčili sme sa so ženinou mamou. A hneď zavolajte. A z cesty zavolajte. A kedy prídete? Tak hneď volajte. A tak. Rozumiete. Starostlivosť.

Ja v mobile nemám aktivovanú tú službu čo vás otravuje aj v zahraničí. Žena službu aktivovanú má ale má neaktívnu baterku. Teda aktívna je ale len krátkodobo. Je to v podstate pevná linka. Krátkodobý mobil. Chvíľu vydrží a potom chce do nabíjačky. Baterka. Tak sme sa odstrihli. Ja neaktívne a ženin mobil len tak z lenivosti. Vracali sme sa večer a hneď ako sme prešli hranice začal mi mobil vibrovať. Správa. Správa. Správa. Počas vašej neprítomnosti a tak ďalej. No pátral po nás Červený kríž v dvoch krajinách a Horská služba bola tiež v pohotovosti. Obrazne. Neobrazne po nás pátrali všetci naši rodičia. Kde ste preboha? Prečo ste sa neozvali? Nervy. Mama mojej ženy do celonárodnej nervozity zapojila aj moju mamu. Teraz mi to došlo. Teraz vám chýbam. A vtedy? Vtedy som bol tri týždne nezvestný a ani vás to netrklo. Vtedy ste mali vyvolávať.

Malý chlapec a veľký kufor. Oco držal v ruke kufor a mama držala ruku mne. Dotrepali sme sa k autobusu. Tam už stáli ďalší malí chlapci a ďalšie veľké kufre. Začínala sa pionierska rekreácia. Pioniersky tábor. Normálne som chodieval len tak po okolí ale raz som sa dostal na veľký výmenný pioniersky tábor. Skoro ako Artek. Ak nerozumiete opýtajte sa rodičov. Na Artek. Ja vám s Artekom neporadím ja som bol v NDR. Nemecká demokratická republika. Autobus vyrazil smer demokratický ostrov Rujana. Oco s mamou mávali a pomaličky zmizli v Košiciach. Na tri týždne boli preč. Na tri celé týždne som bol preč aj ja. Tri týždne. Nehovorili mi: a hneď z hranice zavolaj, a potom zavolaj z tábora, a keď sa budete vracať volaj, a keď ti budú chýbať peniaze volaj, a keď sa budeš v mori topiť volaj tiež, a keď si budeš za posledné demokratické marky kupovať buzolu volaj tiež. Nepovedali nič z toho. Povedali mi: napíš. Namiesto mobilného telefónu som mal prepisovačku a dopisný papier. Dopisný ako listový. Obálky a papier. Známky som nemal. V demokratickom Nemecku mali iné známky.

Na tri týždne som bol preč. Pamätám si, že sme išli cez ľudovo-demokratické Poľsko a stáli sme pri nejakej dedinskej krčme, kde sme išli na záchod a za ľudovo-demokratické zloté sme si kúpili ľudovú malinovku a krowky. Potom sme došli už len k demokratickému moru. Pravda je, že na to more si veľmi nespomínam. Tábor bol v lese a k moru to bolo dosť ďaleko. A to more bolo studené. Ale spomínam si na najväčšie slimáky bez ulity aké som kedy videl. V pionierskom stánku som si hneď v prvý deň kúpil buzolu. Pre istotu. Ak by som zablúdil. Ale nezablúdil som. Držal som sa ako kliešť ďalších pionierov. Naše veľké kufre sme ani nevybalili. Prežil som pionierske tri týždne a v posledný deň keď som chcel zatvoriť ten kufor objavil som dopisný papier. Tri týždne boli v čudu a listy na svojom mieste. V rovnakom stave ako  na začiatku. Na veľké písanie už nebolo času. Utekal som s poslednými mincami k pionierskemu stánku.

Už pri ňom stáli ďalší malí chlapci s veľkými kuframi. Nový turnus. Kupovali buzoly a tie kufre vyzerali tak, že sa nikdy nerozbalia. Kúpil som pohľadnicu a jednu známku. V kufri som našiel prepisovačku a napísal som:  Ahojte, je tu dobre. Váš syn. A podpis. A bodka. Čakala nás cesta autobusom. Pokiaľ sa pamätám pri poľskom ľudovo-demokratickom pohostinstve sme už nestáli. Pamätám sa, že celou cestou domov sme s pionierskymi kamarátmi rozoberali kto má lepšie zbrane. Či Rusi alebo Američania. Za Američanov bol len jeden chlapec, za Rusov bol jeden plný autobus. Boli sme odchovaní na partizánskych filmoch a indiánkach. Sovietske tanky a americké vinčesterovky. Tanky boli lepšie. Aspoň v tom autobuse to vyhrali na celej čiare. To bolo všetko čo sa stalo v pionierskom tábore v NDR na ostrove Rujana. Na nič iné si už dnes nespomeniem. Buzola, slimáky a tanky. Aha a autobus Robur s veľkým žltým sklom v ktorom sme sa v NDR vozili. V akom autobuse nás priviezli domov neviem ale viem, že na hranici mi nevibroval telefón so správami kto sa mi nedovolal. Ani tá prepisovačka nevibrovala a  papier bol zahrabaný na dne kufra.

Ako bolo? Bože aký si chudý. A prečo máš tie isté nohavice v ktorých si odchádzal? A to aj tričko máš také isté? A písal si? Lebo ešte nič neprišlo. To už spustila mama. Oco držal kufor. Tá pohľadnica prišla o tri týždne. Takže vlastne aj tak sa to nedalo stihnúť. A vtedy už mama aj tak všetko vedela. Teda všetko čo sa dalo prezradiť. Bola to dobrá doba. Nikto sa neznervózňoval. Na podkladoch k pionierskej rekreácii bolo napísané: odchod dňa toho a toho a návrat dňa toho a toho asi o toľkej a toľkej. A bodka. Tri týždne nezvestnosti. Tak neviem. Podľa dnešných pravidiel by som mal rodičov zažalovať. To kto kedy videl. Tri týždne nezvestný malý chlapec s veľkým kufrom a nič. Žiadne pátranie. Mimochodom tá buzola aj tak nefungovala. Sever bol všade.