po pismenku

Priznávam. Bol som pripravený budovať a brániť socialistickú vlasť. Buď pripravený – vždy pripravený. To sme povedali, ak ma pamäť neklame, na košickom námestí. Nepovedali. Zrevali sme to z plných iskričkovských úst. Lebo to už sme boli iskričky. A potom, keď sme to zakričali, tak sme už boli pionieri. A mali sme červené šatky. Ak si pamätáte viazali sa tak do jednotky. Jedna nôžka dlhšia a jedna kratšia. Pravdu povediac, na to, ako som bol iskrička si nepamätám. Spomínam si na iskru z takého detského zariadenia tých čias. Potrebovali ste starý kľúč. Nie takú tú fabku plechovú ako je teraz ale normálne taký veľký od babičky a navyše musel mať v sebe dierku. Lepšie vám to asi nevysvetlím, tak len tak. K tomu jeden klinec. Presne taký aby sa vopchal do tej dierky. A krabičku zápaliek a myslím špagát na to aby sa to zviazalo. Tak do toho kľúča ste napchali hlavičky zo zápaliek. Teda len tú síru. Uzavrel to klinec a potom ste – aha, tu bude mať niekde úlohu ten špagát – to z plnej sily treskli o asfalt. V normálnom prípade prišla iskra a pecka. Zvuková. V horšom prípade roztrhlo kľúč a popálilo to pioniera. V oboch prípadoch bola iskra. Ale iskra iskry nerobila. Iskra sa pripravovala na to aby bola pionierom. Ja som bol iskra, čo iskru urobila, ale mali sme mizerný kľúč. Doma som našiel len taký od nábytku. Do toho vošiel v podstate len hrubší špendlík a síry len za necht. Maličká iskra. Iskrička.

Priznávam. Bol som dobrý pionier. Nikdy som nebol kvakinovec. Vždy som bol timurovec. Teraz na výlete v Prahe som si po rokoch opäť našiel Timura. Tam ( v tej Prahe ) majú skvelú vec. Veľké modré kontajnery na papier. Hotové antikvariáty. Viem, že aj u nás sú také ale nikdy som sa v nich nehrabal a nikdy som okolo nich nevidel žiadne poriadne knižky. Tam v Prahe som sa hneď v prvý deň, dalo by sa povedať po hodine pobytu v jednom modrom prehraboval. Odniesol som si Dejiny sveta v desiatich zväzkoch. Moje sú v siedmych lebo v kontajneri bolo len sedem z tých desiatich. A sú to také tie echt pravé dejiny. Socialistické. Už som sa v nich prehrabával. Samí vykorisťovatelia a americkí žobráci a sovietski hrdinovia a stachanovci a Makarenko a ten prírodovedec, čo bol podľa našich biológov génius a potom už nebol. Na meno si nespomeniem ale v čase mojej encyklopédie ešte bol. Je to koniec 50-tych rokov, zvláštne čítanie. Ale aj iné boli v tom modrom kontajnerovom antikvariáte. Aj česká červená knižnica z prvej republiky. Červená knižnica nie je červená v politickom zmysle. To len aby bolo jasné. Červená je červená. Ale boli aj červené v tom modrom. Červené v červenom duchu. No Timur a jeho parta. Timura som si zobral a aj som ho tam v Prahe zase čítal. Zase mi bol ten Kvakin nesympatický a zase by som išiel k Timurovi. No dobrá knižka. Tak timurovec som bol, aby bolo jasné.

Priznávam. Dopisoval som si s cudzinou. So spriatelenou cudzinou. Keď už sme boli pionieri tak sme si mali dopisovať s pioniermi. Aj pre rozvoj ruštiny to malo byť dobré. Dopisoval som si. Za nič na svete si neviem spomenúť s kým. Teda či s Taťjánou alebo Oneginom. Či s devuškou alebo maladcom. Či Tatiana mi písala alebo len nejaký pionier. Lebo list od Taťjany by bol teraz celkom slávny. Ale viem, že prichádzali také tie letecké obálky a viem, že z takého niečoho čudného, čo som nikdy nenašiel na mape. Voľajaká oblasť. Ivano-frankovsk? No neviem, keby som to napísal azbukou možno si spomeniem. A známky neboli len na obálke ale aj v obálke. Sovietske. Aj vonku aj dnu. Ja som posielal tiež letecky. Naše na obálke a dnu väčší výber. Aj Mongol schuudan a Magyar Posta  a Shqiperia. Bože, to som si myslel, že aké mám šťastie. Taká zvláštna krajina, čo ani na mape nie je a pritom toľko známok mám takých. Keď som prišiel na to, že je to Albánsko a Shqiperiu má v albume každý poslal som aj do Sojuzu. Drugovi či drugici. Na výmenu. Vymenili sme. Zo Sojuzu prišli ďalšie zo Sojuzu. Počta CCCP. Naše priateľstvo a meždunarodnaja družba pianérov skončila na materiálnych veciach. Sovietsky priateľ (ka) očakával, že v liste nájde žuvačky. Viem, muselo to byť utrpenie. Ako mohol sovietsky pionier poprosiť čechoslováckego pianéra o žuvačky. Tento môj to dokázal asi až v piatom liste. Pazdravláju tebja s prázdnikom velikovo aktibrjá. Kak u tebja? Pašli, prašu tebja .... no a žuvačky chcel. Jasné! Družba akančálas. Poslal som v liste prázdne obaly od žuvačiek. Myslím, že aj niečo od Donalda, hoci to asi len v prípade, že som ten žuvačkový mikrokomix mal dvakrát. To už neviem, ale viem, že sovietska a československá pošta si oddýchli. O list menej. Teraz vlastne ani neviem, prečo som tie žuvačky do sojuzu neposlal. Asi som si myslel, že to timurovci nerobia, alebo som sa bál, že na to prídu colníci a pohraničiari alebo  VB a zavrú ma. Neviem. Nebol som disidentom. A pošta zo Sojúzu už neprišla. Priznávam.

Priznávam. Keď som si začal spomínať na svoje pionierske obdobie, myslel som, že nebude ani čo písať a teraz je toho v hlave zrazu tak veľa. Ešte sa musím priznať, že som neukradol pioniersku šatku a bol som funkcionárom a ešte som aj deti viedol po krvavé stezce. No zabijem sa?  Napíšem aj druhú časť.