po pismenku

Minule sme si s dcérou prezerali staré čiernobiele fotky. Pri jednej skupinovej som zastal. Pichol som prstom do malého chlapca vo veľkých okuliaroch pod ihličnatým stromom a povedal som. To je tvoj otec. Tvoj otec bol v krúžku mladých matematikov. Druhú vetu som už nepovedal. Tvoj otec bol v krúžku mladých matematikov kým jeden pán necestoval z bodu A do bodu B.

Áno. Priznávam sa. Chodil som do krúžku mladých matematikov. Mám o tom fotografický dôkaz. V lesíku nad našim sídliskom stojí takých šesť sedem chlapcov a nad nimi dvaja mladí muži. Mladí matematici. Vyzerám medzi nimi dobre. Mám na nose okuliare. Budúci nobelkár. To je všetko.

Na nič iné si nespomínam. Len na ten výlet do lesíka nad sídliskom. Tí mladí muži boli naši vedúci. Asi zobrali matematické hlavičky prevetrať do lesíka. Neviem prečo. Mladí matematici by mali sedieť v klubovni a riešiť zaujímavé úlohy. Nerozumiem tomu. Nerozumiem ani tomu, prečo som bol v krúžku mladých matematikov. Ako dieťa som bol celkom bystrý. Počítanie mi išlo. Ale keď sa v počtoch objavili písmená bolo po talente. Prečo je v príklade x alebo y ? Čo tam robí celá tá abeceda ? To ako sa má počítať, keď namiesto číslic sú tam písmená.

Mám pocit, že tam sa moja láska k matematike skončila. Keď nejaký pán cestoval z bodu A do bodu B. Ak by cestoval z Košíc do Prešova to by bola iná vec ale bod A a bod B ma zmiatol. Raz som bol ako taký tretiak na matematickej súťaži. Nezvíťazil som. Ten muž cestoval z bodu A. Toto som nevypočítal. Toto sa vypočítať nedalo. Stanica A neexistuje. Vtedy som si to myslel a dnes to už viem. Vlakmi cestujem roky. Chodím cez Štrbu a Považskú Bystricu. Aj Kysak a Margecany poznám. Bod A nie. Taká stanica neexistuje. Ak mi neveríte choďte do pokladne a pýtajte si lístok do A. S prestupom v B.

V tom matematickom krúžku som sa odfotografoval na výlete a moja kariéra sa tam skončila. Mám doma fotku na ktorej vyzerám dobre. Mlado matematicky. Hľadím tam tak zadumane do diaľky. Mám poloprítomný pohľad. Nerozmýšľam nad obyčajnými vecami. Dumám nad tým, kde dočerta je to mesto A z ktorého cestuje pán do bodu B.

V staršom veku som už jedničkár nebol. Už nikdy som nešiel na matematickú olympiádu. Bod A a bod B som síce s obtiažami zvládol ale nikdy som neprenikol do toho ďalšieho písmena čo sa v matematike objavilo okolo piatej triedy. Písalo sa ako veľké V a malo ešte takú čiaročku. Hovorili tomu odmocnina. To som nikdy nepochopil a odmocnina nikdy nepochopila mňa. Teraz je dcéra v štvrtej triede a ešte stále som schopný skontrolovať úlohy. Ešte mi je to jasné. To veľké V ale raz príde a potom zo mňa bude otec, ktorý nemá čas. Ako otec nemôžete povedať, že tomu V nerozumiete. Ako otec musíte povedať, že nemáte práve čas, lebo práve teraz riešite dôležité veci. Napríklad niečo relatívne. Teoreticky. 

Tak len toľko som chcel. Že som mohol mať matematickú nobelovku. Ale nemám. Môžu za to železnice a jeden pán. Býva v A a často cestuje do B. Mimochodom, ak by ten pán čítal knižky tak v jednej z nich sa o ňom píše. Podrobnosti si už nepamätám ale bol to Stephen Leacock a jedna z jeho poviedok. Pri tej knižke som mal takú radosť. Nie som v tom sám. Je nás viac. Aspoň ja a Leacock. Tak toľko.

Mimochodom skončil som ako štvorkár ale nikdy som neprepadol.  Aj naša učiteľka mala rada Leacocka.