po pismenku

A toto čo má znamenať? To je koho nápad? Však je ráno. Ja spím. Haló, počujete ma ? Spím. Toto som si pomyslela, keď ma ráno začali ťahať z kresla. Ráno. Haló. Vy si choďte kam chcete ale mňa neťahajte. Mimochodom je normálny deň. Viem to, v normálny deň ma hneď ráno vlečiete po schodoch a vyhadzujete do zimy za dvere. V poriadku, tolerujem vám to. Ešte vám potom aj urobím srandičky. Niečo zjem, pošaškujem ale potom idem spať a vy idete preč. Necháte ma tu s babkou. Tak pozor na to. Ja tomu rozumiem. V normálny deň sa nechodí na žiadne ranné výlety. Na výlety sa chodí cez tie dni, keď vás ráno musím ťahať z postele. Toto som si pomyslela. Toto nebude s kostolným poriadkom. A ani nebolo.

Naložili ma do auta a oni z neho začali vystupovať. Najprv panička. Okolo cirkus a hluk. Plné parkovisko a samé deti. Otrava. Už mi bolo jasné, že z toho výlet do lesa netrčí. Potom vystúpila aj tá malá. Také isté parkovisko a také isté deti. No zbohom. Ostala som v aute sama s pánom a tou hlučnou hudbou z rádia. Tiež by mohol mať ráno v aute pokoj. Ale ešte som mu verila. Ešte som si hovorila, že niekam na výlet. Alebo domov. Do kresla. Do tepla. A potom, potom som to zbadala.

Ten dom neznášam. On ma tu zase zatiahol. To som na kilometer cítila ten pach. Tam pobehujú tí čudní ľudia v bielom a sú tam samé studené kachličky a veľké psy. To zabudni. Tam ja nejdem za nič na svete. On ma tam normálne vliekol na vodítku. To tiež by ma zaujímalo, že kto vymyslel vodítka. Dospelý jedinec aby sa nemohol rozhodnúť, že kam chce a kam nechce. O nás sa nikto nezaujíma ? Nikto sa nezaoberá týraním ? Tak on ma tam normálne vliekol. Že Baška neboj. Jasné, že sa bojím. A to kto tam sedí na tých kachličkách?

To ten môj pán si naozaj myslí, že ja budem v jednej izbe s vlčiakom ? To čo má tá obluda na ústach ? Akú klietku ? To je strašné. Keď som uvidela tú obludu s klietkou na tvári tak mi bolo jasné, že to nie je v poriadku. Jedinec s klietkou na ústach. To ja by som na seba nedala. A nadával mi. Normálne vulgárny chudák. Trhal sa na tom vodítku a bol nekonečne trápny. Klasický vlčiak. Si myslia, že keď prerastajú tak sú neviem čo. To s vodítkom beriem späť. Na vlčiakov vodítka majú byť. Aj na podobné jedince. Nevystaté. Sedela som na tých kachličkách a tlačila sa na pána aby ma zobral na ruky a on sa tváril ako chovateľ. Akože, ostaň Baša. A kde by som asi tak išla, keď som mala na krku vodítko a pred dverami toho s klietkou na hlave.

Klietkového zobrali prvého. Čušal tam ako voš pod chrastou ale nebol dlho. Kto by aj chcel vysedávať v takej spoločnosti. Kam vstávaš ? Nikam nejdem ? Zaprela som sa všetkými labami o kachličky a ten môj pán ma normálne chcel ťahať. V dverách už stál ten čudný človek v bielom. No zbohom. Besnota. Povedal ten môj človek. Aká besnota ? Kto je besnota ? O sebe hovor, ja nikam nejdem.

Ten môj pán ma normálne zobral na ruky ako chuderu. Celá som sa triasla od hanby. Dal ma na takú odpornú posteľ. Je na tom čierna guma a všetko je to studené. To v tej budove im asi ešte nikto nepovedal, že normálny jedinec spí na mäkkom a má rád teplo ? To prečo tam chodia tí páni, tak tomu vôbec nerozumiem. Doma sa tvária, že sme najdôležitejší na svete a potom nás ťahajú k nejakým čudákom čo nám lezú do pusy a lepia na más také studené pliešky a trepú pri tom, že aké máme dobré srdcia a pľúca. Však to viem aj bez neho. A tento začal normálne ohovárať moje zuby. Že na dva roky už je tam kameň. To mám najradšej takých expertov. Normálne mi tam pchal také železá a oškrabal mi raňajky zo zubov. A ten môj mlel stále o besnote. A ten v bielom, tiež. Dvaja besní. Ale pichli mňa. To neznášam. Ten môj do mňa začne hučať, že: dobrá, dobrá ako keby som tam pred chvíľou zadrhla všetky okoloidúce mačky a ten biely príde zozadu a vrazí mi ihlu do chrbta. A ten môj stále dookola, že dobrá, dobrá. Keby jemu dali ihlu do chrbta tiež mu poviem, že dobrý, dobrý. 

Toto bola normálne hrôza. Ani ti milý denníček nebudem písať, čo som si tam vytrpela. Otrasné. A ten môj mu ešte platil. To už som mala nos prilepený o dvere a leteli sme preč. Len na pol oka som si všimla že v čakárni už sedelo kopec takých úbožiakov ako ja. Ten s klietkou na hlave tam sedel tiež. Veľký je ale nechápe, že má odpáliť kým je čas. Dotiahla som toho svojho do auta a má po chlebe. Keď ma ešte bude niekedy ráno ťahať do auta v normálny deň tak mu poviem. Tí ľudia sú normálne besní. Zbesneli. Ale očkovať dávajú nás.