Tatry sú našim zamilovaným miestom. Tatranská Lomnica je našim zamilovaným tatranským miestom. Grand hotel Praha je našim zamilovaným hotelom v Lomnici. Čokoládový ježko je našim zamilovaným koláčom. Miluje ho naša dcéra.
Do Tatier chodievame roky rokúce. Od kedy som začal chodiť so svojou budúcou ženou. Chodievame na to isté miesto. Striedali sme spôsoby ubytovania. Striedali sa naše obľúbené kaviarne. Milovali sme Fiaker bar. Dnes sa tak už nevolá ale stále tam je. Keď sme v ňom boli naposledy, opäť tam boli tie pôvodné stoly v tvare fiakrov. Len tá atmosféra už nebola taká. Ako študenti sme mali málo peňazí. Na nákupy v potravinách, výlety a jednu rozlúčkovú večeru. Chodievali sme do Fiakra a dali sme si špeciality čínskej kuchyne. Boli dve. Jedna pre ženu a jedna pre mňa. Na svoju si nespomeniem, ale žena mala vždy kung-pao. Aká iná čínska špecialita by tam mohla byť? A fľašu červeného. Egri bikaver. Vždy to isté. Aha. Kapustový šalát. Skoro (prepáč Z.) som zabudol. Sedeli sme a pozerali. Tá večera vždy znamenala, že tatranský výlet sa končí. Potom Fiaker zrušili, myslím že tam bola čínska reštaurácia, potom slovenská, potom neviem aká. Nikdy to však už nebol Fiaker s lampičkami na gýčovom stole. To nenávidím. Keď si na niečo zvyknete. Stane sa to životným štandardom. Žiť sa bez toho nedá a oni to zrušia. Nenávidím to a pri tom bare s maďarským vínom to bolo najhoršie. Teraz sa nám to v Lomnici stalo opäť. Naša obľúbená káva vo vile Park už nie je taká istá. Zmenili majiteľa a zmenili atmosféru. Nenávidím to. Ostala jedna jediná istota. Praha na kopci a čokoládový ježko pre dcéru.
Praha mala u nás rovnaké miesto ako Fiaker. Nebola rozlúčková, ale bola vždy. Ako kúsok veľkého sveta v našom (študentskom) svete. Kávička a túžba aby sa svet vrátil o desiatky rokov. Aby tá Praha bola ako z čierno-bielej fotografie. Taká tá primeraná dávka nostalgie, keď sedíte v hale a chcete vidieť čierno-bielych ľudí kráčať dolu točitými schodmi. Bývať v izbe a ísť dole na kávu. Vtedy to pre nás bola neuveriteľná predstava. Chodili sme hore do kopca a sedeli sme v hale. Stále tam bol taký silný pán vo fraku. Aspoň to teda na frak vyzeralo. Vždy bol príjemný. Bol ako čierno-biely. Bolo mu jedno, že z nás na kilometre smrdela študentská chudoba. Možno tušil, že si dáme len dve kávy, aby nám ostalo na rozlúčku vo Fiaker bare.
Po revolúcii sa tam nič nezmenilo. A niečo predsa len. Keď sa náš priateľ - emigrant po prvýkrát vrátil na Slovensko stretli sme sa v Tatrách. Pozval nás do Prahy na obed. Bol kapitalista s nemeckými markami. Netuším, čo som si v tom (vtedy ešte učiteľskom) strese z chudoby objednal. Viem, že niekto si dal flambovanú valašku. Neviem, čo to bolo, len viem, že sa to tak volalo. A po obede sme si sadli v našej hale. Pišta čítal noviny. Anglické, ekonomické, staré možno týždeň. Ale bol to ten žltý klasický novinový papier. Noviny mali samé prílohy a čašník bol rovnako príjemný ako vždy. Tam sa nič nezmenilo, len svet naokolo sa zmenil. Chodievali sme tam naďalej. Hore do kopca. V turistickom oblečení na kávu a občas na koláčik. A stále sme tam chceli zažiť to schádzanie po točitých schodoch. Nie zo sveta. Len z izby. Zmenil som prácu a na tú dobu slušnejšie zarábal. Našiel som mimosezónnu ponuku a kúpil nám víkendový pobyt. Do Tatier sme pricestovali autobusom a zo stanice vyšliapali do Prahy. Ubytovali sme sa v obyčajnej izbe s neobyčajným balkónom. A zišli sme po točitých schodoch do haly na kávu. Veľa krát.
Naša dcéra miluje Grand hotel Praha rovnako ako my. Po prvý krát sme ju tam vytlačili v kočiariku a potom sme ju ťahali na saniach a potom ťahali za ruky a tak. Raz, dúfam, ona potiahne hore kopcom svojich dôchodcov. V Prahe majú vždy dosť koláčikov. Striedame ich. Vyberáme si na čo máme chuť. Naša dcéra si dáva vždy to isté. Čokoládového ježka. Mohli by mať čokoľvek na svete ale čokoládový ježko by zvíťazil. Odkedy sa pamätám vždy stál 9 korún. Netuším, či je to stále tak. Možno sme tam dlhšie neboli, alebo si jednoducho už tie ceny tak nevšímam. Návšteva Prahy je o ježkovi. Naša dcéra nás nikdy nevidela opitých. Nikdy pred ňou nepijeme. Prakticky vôbec nepijeme. Aj na oslavy si dávame detské šampanské, alebo občas, v reštaurácii nealkoholické pivo. Ani tú býčiu krv by sme si pred ňou asi nedali. A nikdy by sme jej nedali ochutnať alkohol. Čokoládový ježko chutí po rume. On je možno viac rumový ako čokoládový. A je mi to jedno. Čokoládového ježka vždy prinášal ten silný pán v tom, o čom si myslím, že je to frak.
Sedíme s dcérou v hale a pozeráme sa na točité schodište. Občas (v zime) sedíme pri krbe. Nerozprávame sa a všetci traja myslíme na to isté. Aby sa doba vrátila do čierno-biela. Pijeme (relatívne obyčajnú) kávu, čaj zo strieborného čajníčka, jeme svoje koláče a čakáme na ježka. Za 9 korún kopec romantiky.
P.S. Ešte aj tu chodievame na kávu a koláčik
Komentáre
:)
suhlasim s dinea
každý
občas
d.
mmmmm
tak tak
ergo po pismenku : :)
b.
p.p.
tu
:D
:)
xi :)
Je to úžasné
Dával som si varené vínko v príjemnej imitácii kočiara a raz som si tam dokonca dojednal rande,ktoré sa však nekonalo,avšak spomienky mi ostali milé.
ešte
cokoladovy jezko za 9 koruncokoladov
o