po pismenku

Maslo, mlieko, chlieb, 6 vajec, cukor, múka, rožky 12 ks, zemiaky 3 kg. Celý život som tak nakupoval. Papierik a na ňom zoznam. Bez toho som do potravín ani nešiel. Papierik som dostával už ako dieťa. Bez papierika ani na krok.  Doniesol som všetko. Jeden tvrdý chlieb, lebo už bolo neskoro. Maslo, čo sa mi roztieklo, kým som došiel domov. Mlieko v umelohmotnom sáčku, čo tieklo od začiatku a zo 6-tich vajec štyri celé. Múku hrubú a až doma mi mama povedala, že chcela voľajakú polohrubú, rožky a dve kilá zemiakov, čo mi navážili v zelovoci na tri a keď sa oškrabalo blato tak ostalo kilo a pol. A jasné. Cukor. Ten bez problémov. Cukor, po ktorom túžili mravce faraóny, o ktorých sa dnes už vôbec nehovorí. Mne to mimochodom úplne uniklo. Kedy sa zvíťazilo nad mravcom faraónom? V čase môjho detstva to bola veľká celospoločenská téma. A aj finty boli rôzne. Ktorá finta sa ujala to neviem, len mama, keď prídem na návštevu už faraónov nespomína. Ale toto nie je o faraónoch. Tým venujem ich vlastnú kapitolku.

To ostatné ostalo. Maslo, mlieko, chlieb a tak ďalej. Aj papierik ostal a predsa je to o čosi iné. Stojím v obchode pri chlebe a telefonujem domov, že ktorý.  Maslo myslela žena ako maslo alebo ako to v kelímku? Lebo dlho sme mali obdobie rastlinných tukov a teraz máme zase obdobie masla. Pri vajíčkach sa nezdržiavam, to na papieriku nemám napísané vlastne nikdy. Žena tvrdí, že vajíčka som už predsa kúpil v chlebe. Rožky. Kedysi to boli iba rožky. Teda boli aj dubček rožky ale to len občas. Takže viem, biele nie. Beriem teda biele, lebo ich mám radšej a pri vajíčkach som neostal stáť a zoberiem aj grahamové. A tak ďalej. Celý život s papierikom. A jasne. Cukor. Ten bez problémov. Ten neberiem. Máme doma dosť cukru v kaviarenskom balení. Kávu necukrujem a keďže na kávu chodíme často zásoby sú. Tak tak. Celý život s papierikom.

Občas sa veci menia. Občas pribudnú na papieriku novinky a občas sa na papieriku objaví nový rukopis. Ten svokrušin tam dlhé roky pripisoval štandardnú položku. Hera. 4 ks. A keď som odchádzal do obchodu svokruša ešte pripomenula: nezabudni čtery chery.  Svokruša je Poľka a tak sú z hery chery a zo štyroch čtery. Už ich na papierik nepíše. Žena zaviedla zdravé stravovacie návyky a čtery chery sú dobré už len ako spomienka. Spomeniem si vždy keď stojím v obchode pri tom mrazivom boxe a telefonujem domov. Tie sójové jogurty nemajú, aké zoberiem? Lebo na papieriku sú jogurty sójové.

Mimochodom. Celý život sa mi tie papieriky strácajú. Prídem do obchodu a papierik je fuč. Pritom mám istotu, že som ho bral. Nepamätám si z neho nič, len tie čtery chery mi chodia po rozume. Tak telefonujem. Že čo? Papierik? Neviem kde ho mám. A nakupujem telefonicky a po pamäti. Pri pokladni ho nájdem v peňaženke a prídem na to, čo všetko som zabudol kúpiť. Tak k autu vyložiť nakúpené a späť po zabudnuté. Ale kde je papierik? Ostal v aute s nákupom. To sa mi stávalo vždy. Krátku dobu mi pomáhali tie žlté. Také s lepiacou plochou. Ten som si vždy prilepil na rúčku nákupného košíka a nákup - malina. Až na to, že niekde medzi mikrovlnkami a mrazenou zeleninou mi ho odfúklo. Tak späť ku žiarovkám. Žiarovky netreba ale papierik hľadáme. A v hlave ako na potvoru ostali len tie čtery chery. Mojej žene sa to nestáva. Tá alebo vie čo chce kúpiť alebo papierik nestratí. No niekedy stratí. To keď mi ho dá strážiť. Tak tlačím košík a strážim papierik a čítam. Mlieko, rožky, cestoviny  ... až kým sa nedostaneme medzi mikrovlnky a mrazenú zeleninu. Čo ešte? Čo ešte čo? No čo ešte kupujeme? Jááj. Chvíľu ma tu počkaj. Skočím sa pozrieť na žiarovky.

Tak taký život ja žijem. Papierikový.  Keby aspoň čtery chery ostali.