po pismenku

No je v puberte. Postavte sa na hlavu ale neodvolám to. Postavte ma pred múr a namierte na mňa bambitku ale za túto pravdu ja aj hlavu dám. Je v puberte. Bodka. Punktum.

Nikdy som si nemyslel, že to o vlastnej dcére napíšem. Ja ju mám rád. Ja som dobrý a trpezlivý otec. Ja mám svoju pamäť. Mne tiež liezli rodičia na nervy. Mne keď tak veľmi liezli na nervy tak som si hovoril, že keď ja raz budem mať dieťa … Však viete. Všetci to viete. Aj tí čo ste v puberte a aj tí čo ste v nej boli. Ale napísal som to a neodvolám.

Ja som trpezlivý otec. Nervy mám zo železa. Možno, že nie úplne z ocele ale ani mastenec to nebude. Také olovo. Alebo hliník. Dlho vydrží ale ohýba sa. Ako v tej prúpovídke, ktorou ma v mojej puberte kŕmila mama. Ohýbaj ma mamko pokiaľ som ja Janko. Nie som Janko ale ohýbala ma. A ja som si vtedy hovoril: nebudem svoje dieťa ohýbať. Budem otec s nervami zo železa. Oceľový muž čo všetko vydrží. Ale aj oceľový muž má hranice. Aj Batman a Superman. Aj Dalajláma.

Včera večer sme si zase pripravovali veci na oblečenie. Na ráno. Teda ja som si nepripravoval. Lebo ja si oblečiem, čo prvé uvidím. Moja žena si síce pripravila, ale len preto, lebo má slabý zrak a ráno by nič nemusela objaviť. Ale to si nepripravovala. To si pripravila. Pripravovala sa len naša dcéra.

„No supeeer, ja si nemám čo obliecť“ ozvalo sa z jej izby. Boli sme ticho, lebo my sme si povedali, že nebudeme hneď na decko hulákať. „Nemáááám si čo oblieeeecťťť“ hulákala izba našej dcéry, lebo tá si zatiaľ nepovedala, že nebude hulákať na rodičov. „Niiiič, ale vonkoncom nič nemáááám“ zahučala izba a mne v hlave zapla kontrolka. Nehuč – zahučalo mi v hlave a vydal som sa na cestu rozjímania.Smerom do jej izby.

Nekričal som a nehučal som. Pristupoval som k veci zodpovedne a elegantne. Myslel som na svoje detstvo a svoje predsavzatia. Bol som otec ako z pubescentského sna. V strede izby sedela moja dcéra obklopená kopou šatstva a opakovala svoju mantru: „nič nemám, ja vôbec nič nemám“. Potom si ma všimla a spustila druhú kolovrátkovú slohu: „tatko, ja nič nemám, tatko, ja nemám v čom ísť do školy“. Dalajláma je trpezlivý. Nikomu neubližuje. Chce svetový mier. Aj ja. Bol som taký istý dalajláma: „ukáž čo máš, niečo vyberieme“. „Ale tatko, ja nič nemám, ja si nemáááám čo oblieeecť“ sedela a prekladala rukami jedno tričko za druhým.

Chcel som svetový mier a chcel som svätý pokoj. Moja dcéra chcela svetový mier a polovičné nohavice. Krátke nohavice. Vtedy mi to došlo. Moja dcéra vie čo si chce obliecť a všetko ostatné si obliecť nechce. Dalajláma sa nadýchol: „zajtra bude zima, maximálne 20 stupňov a bude pršať“. „Ja od vás nepotrebujem predpoveď počasia, ja si nemám čo obliecť“ povedala tá z tej kopy tričiek.

Dalajláma je trpezlivý muž. Nenásilný. „Zajtra bude zima, v krátkych nohaviciach nemôžeš ísť, zober si iné nohavice“. „Jeeežiš, už prestaňte tu všetci rozprávať predpoveď, už som to počula tisíc dvestotridsať krát“. Moja dcéra preháňala. Predpoveď počula odo mňa dvakrát, od ženy dvakrát a od babky raz. Päť kusov predpovedí. „Nepreháňaj, aj ja mám len jedny nervy“ povedal som dcére a na Dalajlámu som mal už trošku tvrdší hlas.

„Aj tak si nemám čo obliecť, rozumieš, nič nemám, prečo majú všetci normálne veci, len ja nemám nič?“ začala dcéra odriekať nové mantry či ako sa to čo ide na nervy volá. Lebo dookola. Nebudem zdržiavať. Dalajláma vydržal 15 minút. Nepreháňam. Celých 15 minút. Slovom: pätnásť. V 16 minúte som zvýšil hlas na úroveň pristávajúceho lietadla a začal som udeľovať priame a krátke rozkazy. Niektoré kusy šatstva som výhražne držal pred otvoreným oknom a iné som hádzal po dcére. Z Dalajlámu bola Domina z takého salónu o ktorom by moja dcéra nemala ešte nič vedieť, hoci už je v puberte.

Dcéra v podstate kľačala a polohlasom kvílila: „tatko, oblečiem si čokoľvek ale tie rifle nie, prosím, len tie rifle nie“. Neobliekla si ich. Odišiel som ako germánsky boh a trochu mi bolo ľúto za svetovým mierom. Z nosných dierok sa mi mierne dymilo ešte asi tri minúty. V poriadku: preháňam. Minútu a pol. Dcéra bola pripravená tak, aby sa ráno nemusela pohádať s mamou. Do práce som odišiel skôr ako vstali.

Dodatok: pohádali sa. Ako kone. Toľko času ako ja večer nemali. Ale ani moja žena nemá také nervy ako Dalajláma.