po pismenku

Je to dedina na konci cesty. Ďalej sa už nejde. Nie je mimoriadne krásna. Jedna ulica a v strede kamenný válov kam treba ísť po vodu. Inak voda nie je. Obyčajné dedinské domy. Na začiatku vinice. Stará škola v ktorej celé leto býva herec Vilko Polónyi. Malý kostolík, skôr kaplnka keď sa prejdete trochu lesom. Zatvorený obchod a bývalý kultúrny dom, ktorý sa ale tiež podobá na obyčajný domček a tiež je zatvorený. No nič mimoriadne.  A navyše keď tam prídeme, začnú smrdieť svine. Ošípareň je niekde na kopci. Nikdy som ju nevidel. Ale keď prídeme vždy sa zmení vietor a ozvú sa. Puchom. Vraj ich nie je cítiť nikdy. Len keď sa tam objavíme. Občas ich je teda cítiť. Chodíme tam radi.

Majo a Peťa sú naši kamaráti. Majo už od školy a Peťa až od Maja. Občas sa pomýlime a hovoríme im Peťo a Maja. Ale je to naopak. Majo a Peťa. Peťa je z Hontu a domček je jej. Cesta je taká obyčajná. Ale raz bola výnimočná. Išli sme cez Štiavnicu a bola strašná búrka. Za každou dolinou hrmelo a blesky osvetľovali cestu. V Lehôtke bolo po daždi. Tam je voľajako vždy po daždi. Z hlavnej cesty sa odbočí k viniciam a potom sa ešte pár kilometrov pokračuje. Prvé domčeky si ani nevšimnete. Alebo je tma alebo tak zeleno. V strede dediny je maličký domček. Taká štrúdla. Dve okná do ulice. Drevená veranda. Dvere do izby a kuchynky. Dvere do komory. Dvere do letnej kuchyne. Dvere. Už myslím žiadne. Potom je dreváreň a vlastne ešte jedny dvere sú. Tam veľmi nechodievam. Latrína. Radšej vydržím, kým nejdeme na kávu do Štiavnice.

V letnej kuchyni majú dve veľké sklenené troj či päťlitrové fľaše od lacného talianskeho vína. Víno už vypili. Do fliaš naberáme vodu. Na pitie. Treba ísť tak dvadsať metrov hore a pri starej škole je válov. Občas vodu aj do dvoch vedier. Na umývanie.  Naozaj je to len pár krokov ale chodím rád. Jednak upokojím svoju  nepomenovanú závislosť a jednak urobím aj niečo pre zdravie. A občas sa pri válove s niekým stretnete a aspoň sa pozdravíte alebo prehodíte pár zdvorilostiek. Ak máte šťastie a to máte skoro vždy stretnete uja Vila ako sa prechádza. Alebo odchádza zo školy alebo do nej prichádza alebo s niekým hovorí. Alebo hovorí s vami. Chvíľu. Doma čakajú na vodu. To sa robí zelený čaj alebo káva. Alebo treba umyť šálky a hrnčeky.

Sedí sa na dvore. Pri drevenej lavici nad ktorou visí hrozno. Vinič. V chládku a pod zadkom sú deky. Predsa len, ak vynecháme Peťu a našu dcéru nie sme už najmladší. Tak v teple, pre istotu. Tam je toto najlepšie. To ničnerobenie. Najčastejšie naozaj nerobíme nič. Len sedíme a kávičkujeme a plánujeme kávičkové výlety. To treba ísť do Štiavnice. Do Art cafe alebo hocikam inam. Tam chodíme radi. Ak by mi to na staré kolená nevyšlo s bývaním v Lomnici tak môže byť ešte Štiavnica. Moja žena síce teraz hovorí o chatke na albánskom pobreží ale to sa mi voľajako nezdá. Tak hovorím, na tej dedinke je cez deň najlepšie to plánovanie výletov a večer to spomínanie na výlety. A svoje čaro má aj vetranie perín. To cez drevenú verandu prevesíte periny. A vetráte. To je všetko ale má to niečo do seba. Vetrám rád.

Tá dedinka je našim ideálnym miestom na výlety. Ani nie tak ako cieľ ale skôr ako štart. Do Štiavnice už ani na výlety nechodíme. Tam chodíme normálne na tú kávu a občas do čajovne a prejsť sa večer pri tajchoch. Alebo len tak. Po Štiavnici. Urobiť si fotky. Aj minule nám to vyšlo akurát na folklórny festival. A ešte sme aj stretli milých ľudí z Košíc. Tetu Urbanovú z dcérinho súboru.

Výletov je ale podstatne viac. Skvelý bol Bzovík. A skvelé fotky z hradu. Skvelé boli nakoniec aj Brhlovce aj s tým, že sme sa vlastne nikam nedostali a tak sme videli tie kamenné obydlia tak úplne natur, u vidiečanov, ktorí nás pustili do vlastnej komory. A dobré bolo nakoniec aj kúpalisko o ktorom ani neviem kde bolo a spomeniem si len na tú vajíčkovú vôňu termálnej vody alebo kostolík pri ktorom sa točil neviem aký film a ani na tú dedinu si už nespomeniem. A bola aj dedina s domčekom, ktorého okienka sú na obálke knihy o Honte. Odfotili sme si tam aj iné okienka ale hlava je deravá. Na názov si nespomeniem. A ešte také jazierko. Nikde. To asi ani nemá názov. Len Majo mal zelené tričko a na fotke s tým modrým nebíčkom vyzerajú všetci výborne. Ja nie. Fotil som. Je to skvelé miesto na výlety. Teraz sme sa tešili do Ostrihomu a aj do Kremnice. Rozširujeme si okruhy.

A keď tak na to príde, dobre je aj na dvore. Na konci je pivnica a v nej biele a červené víno. Dobré víno. Keď navyše Majo urobí ohník tak večer nás čaká tradičné naťahovanie. Oni dvaja vedia o čom. Tak neviem, možno už toto leto by sa mohol Majo „vymajknúť“.  Starneme a naša dcéra ešte nebola na svadbe. Ani na poriadnej posvadbovej oslave. Neviem, či nám toto leto dedinka vlezie do cesty ale mohla by. Vilo Polónyi by zase zahral na gitaru, dcéra by sa zase stretla s Matildou, Maja by sme trochu ponaťahovali a isto by sme niekam išli na výlet. A možno len na kávu do Štiavnice. Alebo by sme len sedeli na dvore. A keby pršalo, tak v tej krásnej kuchyni s kachľovou pecou čo si minulé leto urobili. Alebo by sme sa išli pozrieť ku kultúrnemu, ktorý dávno nie je kultúrnym ale my by sme v ňom chceli vlastnú izbičku. Alebo nič. Sedeli by sme s Peťou a Majom na dvore a pili by sme kávu z vody z válova. Nerobili by sme nič a bolo by dobre. Na dvore by sme vetrali periny. To je totiž dedina, kde to vonia aj keď svine smrdia.