po pismenku

Nevymýšľam si ani jediné slovo. Pôjde to preč. Rozhodla tak moja žena. Zavliekla ma k lekárke a vyzliekla do trenírok. Lekárka si to pozrela a povedala: "Ja by som to dala preč". Nepovedal som nič, len som zazeral na ženu. Bola pri tom. Veď hovorím. Ona ma tam odvliekla. Myslí si, že je to veľké a že to tam nemá čo hľadať.

Podľa mňa každá iná žena by s tým dokázala žiť. Zvládla by to. Až také veľké to zase nie je. Trochu blbo sa mi síce zapínajú nohavice ale zase nemusím nosiť úplne obtiahnuté nohavice. Môžem mať aj také voľnejšie. Nakoniec také nosím. A inak čo. Inak nič. Mne to neprekáža. Zvykol som si.

"Tak v stredu o týždeň", povedala mi lekárka a žmurkla na ženu. Ženy si v takýchto veciach rozumejú viac ako muži. Mňa by ani nenapadlo zobrať ženu k lekárovi a žmurkať po ňom, že čo jej tam budeme rezať. Alebo pridávať. A tak. Však rozumiete. Ale ženy sú iné. Žmurkajú na seba v ordinácii a majú ohromnú zábavu z toho, že má jeden muž strach.

"Mne je to už jedno" povedal som cez stisnuté zuby: "Chcete rezať, tak si režte". "A keď už odrežeme toto, tak vám odstránim aj tie dve vecičky" povedala lekárka. "No vidíš" dodala žena a zase trochu žmurkla na lekárku. "Bude to preč a bude pokoj". "No neviem" trochu som strečkoval: "predsa len je to symbol mojej individuality" povedal som žene. "Mne sa to takto celkom páči" dodal som.

Všetko bolo márne. Dnes nastupujem pod nôž. A ešte pod niečo čo neviem ako sa volá a ani si nie som istý, či sa dá povedať, že nastupujem pod to. Možno, že pristúpim k tomu alebo si ľahnem nad to. Neviem. Ešte nikdy mi doteraz nebrali symboly mojej mužnosti a pokročilejšieho veku. V každom prípade, dnes večer bude už zo mňa niekto iný. Už to nebudem ja.

Dnes popoludní mi odstránia tukové vankúšiky na očných viečkach a ufiknú mi aj také vystupujúce znamienko na úrovni opasku. Už to nebudem ja. Už mi odrežú moje symboly.