V ušiach mám: Amari szi amari. Amari cini bóri. Aj, lalalalalala la la laj laj. Pár dní si to dookola púšťam . Pesnička zo soundtracku Everything Is Illuminated. Amari szi amari od Csókolom. Mal som ten výber na mp-trojke medzi mnohými ďalšími. Tešil som sa na Tiersena a podobné veci ale amari szi amari.... Maďarčina ktorá nie je maďarčinou. Cigánska necigánsky. Niečo ako Deep Forest na albume kde majú slučky s Martou Szebestyen. Lezie to do uší – tlačí sa to tam, chce to v hlave svoje miesto a neodchádza von. Taká tá odrhovačka ktorá neodrhuje. Csokolom som potom našiel na webe a tam zopár ďalších ukážok. Ale amari je jediná. Tá pesnička, čo vás dostane po pár tónoch. Na discmana si dáte opakovačku a bojíte sa aby to vydržali baterky. Vlezie do uší aj vám ak máte radi Transsylvanians, Muzsikás, Kusturicu alebo ešte radšej Bregoviča a jeho pohrebné a milostné. Ešte bližšie je možno Posledné balkánske tango od Borisa Kovaca. Z toho čo máme doma Ghymes. V ušiach mám Csokolom. Bozkávam.
Do očí mi vliezol Sándor Márai a jeho Spoveď v českom preklade. Nikdy som o svojom meste nečítal niečo tak sugestívne. Každú tú ulicu, o ktorej hovorí a ktorú som tak nikdy nemohol poznať. Keď píše o bankovských vilkách nad mestom a letných víkendoch za prvej republiky. Tie vilky sú tam stále. Ale tá atmosféra z jeho Spovede je už preč. V tých knižkách je aj odpoveď na traumu Maďarov z hornej zeme. To čo ako Slováci nikdy nepochopíme a vlastne ani nemusíme ak nechceme. Alebo nemôžeme ak nechceme. O Trianone veľa neviem a v tých knihách to ani nie je o politike a histórii. Je to len o pocite a atmosfére. Je to o mojom starom otcovi, ktorý sa narodil v dedine v ktorej prežil celý život. Vo svojom dome, na ktorý bol zarábať v Kanade. Medzi ľuďmi, ktorí vždy hovorili po maďarsky. Boli vo svojich domoch a vo svojej dedine len s tým, že dedina bola najprv uhorská, potom prvorepubliková, potom znovu maďarská a znovu československá a teraz (z pohľadu tých ľudí je to možno len to kratšie obdobie) slovenská. Dedko išiel na vojnu v maďarskej uniforme (lebo, vtedy bola dedina tam), padol do ruského zajatia a domov sa dostal až v čase keď tu už šesť rokov vládli komunisti. Nikto ho nechcel z gulagov domov. Lebo on už nebol maďarský vojak ale vlastne nebol ani československý občan. Nebol nikto. Len chce ísť domov. Do tej dediny o ktorej vždy rozhodoval niekto iný. A v ktorej on bol doma. O mojom dedovi Márai síce nepíše ale vďaka tej knihe teraz trochu rozumiem. A ak nerozumiem tak aspoň chápem. Spoveď je o našom meste – o tom čo v jeho meste umrelo kým sa stalo mojim mestom. Na tých istých uliciach nikdy nezažijem to isté. Ale teraz po tých knižkách to možno aspoň zavoniam a pochopím. V meste mu postavili peknú sochu s prázdnou stoličkou oproti. Tak si tam choďte sadnúť.
Kim-Ki Duka do očí a do uší môžem. A aj musím. Od filmu Jar, leto, jeseň, zima a jar ... Nakoniec je vždy taký istý. Dookola. Jemný, hoci je to také boľavé jemnenie. Každý ten film je o slučke. O tom že sa končí na začiatku. Je to o kolotoči a návratoch. Taký bol aj Čas. Filmové recenzie síce píšu na kineme a ja navyše ani nepoznám terminológiu ale myslím si, že takéto veci majú len dva póly. Páči – nepáči. Aj pri najhoršej recenzii to môže byť - páči a naopak to platí tiež. Pri Kim-Ki Dukovi u mňa platí aj tá tretia verzia (tri póly by už boli asi priveľa) dobrá recenzia a páči. Čas sa mi páčil. Najprv som sa síce na sedadle v Charlies blchárni krútil a hľadal sedenie. Hľadal aj sedenie aj zmysel. Ale potom to prišlo. Zrazu vás to ovalí a dostane. Veď viete, lezie to do očí a do uší a do hlavy a hľadá si to miesto. Čas je pekný Dukov film. Niekedy som mal síce problém v ženských predstaviteľkách – tváre herečiek som pri tom množstve plastických zmien prestával poznávať ale možno to tak aj malo byť. V tom filme je kaviareň a ostrov. Čas sa mi páčil. Tento mesiac najviac. Jar, leto.... to síce nebolo ale bolo to o láske. Poetické a dookola. Ako Kim-Ki Duk.
A ešte ma potešilo, že si viem doma zase naladiť Devín a poteší ma čo vám naočkovali v apríli na ušnom a očnom.
Komentáre