po pismenku

Ja mám Tatry rád. Možno o trochu radšej mám koláče a kávu. Asi úplne najradšej mám kávu a koláče v Tatrách. My každú túru začíname v kaviarni a každú tam aj končíme. V niektorých prípadoch tam túru aj prerušíme. Väčšinou bývame v Lomnici. A väčšinou sa na túru presúvame vláčikom. Teda aby bolo jasné. Neznamená to, že túra sa začína v Lomnici na stanici a končí sa hneď v Smokovci na stanici. To by nemohlo byť. To by musela končiť v Smokovci o 100 metrov vyššie. V kaviarni Hoepfner. Či ako sa to volá. Lebo my to voláme jazz. Teda džez. Ale teraz nejde o železničnú túru a ani o džez. Lebo o Džeze som tu už písal. Teraz sa vrátime na stanicu do Lomnice.

Tam oproti stanici bolo vždy niečo. Bola tam taká krčmička aj taká ako reštaurácia aj také ako bufetík a aj také hocijaké. Teraz je tam Trio cafe. Tam vždy začíname. Otvoríte dvere a narazíte na koláče. To ja milujem. Koláče hneď za dverami. Ako náraz. Sčista-jasna. Nedá sa im vyhnúť. Kľučkovať. Sú tam a hneď narazíte. A zarazíte sa tam.

Stojíme pred pultíkom a vyberáme koláčiky. Je pravda, že nemajú apple pie. To je jedna vážna chyba. V Smokovci majú. Ale to je posledná chyba. A bez chyby nie je nikto. Teda moja žena áno, ale moja žena sa nepočíta. Teda počíta sa ale nepočíta sa v Trio cafe. Teda aj tam sa počíta, lebo moja žena má peňaženku ale myslím to tak inak. Že ona je ako dokonalá a už nič nemôže byť také dokonalé. Trio cafe by mohlo byť, ale nemajú ten jablkový koláč.

Až donedávna sme stále sedeli dole. Nám to vlastne ani nedošlo, že v tej kaviarni sa dá sedieť aj hore. Naťukali sme do sklenenej vitrínky prstom: „toto, na druhý tanierik tento a toto a na tretí ten, a jedno latte, jedno cappuccino a jednu vineu softku“. A už sme smerovali doľava do kresielok ak boli voľné alebo na stoličky, lebo tie boli voľné. A žena sa len otočila späť k vitríne a dodala: „a tú vineu poprosíme nechladenú“. A potom sme si zobrali noviny a začala sa naša túra.

Minule sme tam prišli s kamarátmi. Naťukali sme mastným prstom do sklenenej vitrínky objednávku a už nás to ťahalo doľava. Naši priatelia neodbočili. Postupovali ďalej po schodoch na poschodie. A tam bola obývačka. Presne dve obývačky. Sú tam aj normálne stolíky a stoličky ale sú tam aj dve obývačky. Dve sedacie súpravy zo sedemdesiatych rokov. Primerane veku obsedené. Alebo presedené. V každom prípade také, že keď si sadnete prevalí vás to dnu a kolená smerujú do výšky. Je to to najlepšie sedenie na kávu. Ako doma v obývačke. Potom prinesú koláčiky, kávu, čaj a soft vineu nechladenú a potom sedíte.

Len sedieť je tam najlepšie. A kradnúť si navzájom koláče. To je vlastne zásada. Nikdy si neobjednať to isté. Ja niekedy presne viem, čo chcem. Ale presne to isté chce povedzme moja žena. Alebo dcéra. Ja vtedy ustúpim a mastným palcom pichnem do niečoho vedľa. Ale dôležité je mať široký výber na kradnutie. Teda voláme to inak: „môžem si ďobnúť?“.

Teraz naposledy sme tam boli aj s Miškom. So synom tých priateľov čo nám ukázali obývačky. Poslali sme ich spolu s dcérou dopredu: „hneď sme tam, tak si zatiaľ niečo objednajte“. Došli sme hneď. Zastavila nás sklenená vitrína a čašníčka už kmitala k obývačke. Mala jednu softku a jednu nezdravú malinovku pre Miška. A tanieriky s dvoma koláčmi. „Deti si už objednali“ oznámila nám. Bolo vidieť, že Miško je z inej rodiny. Na tanieriku mal dva punčové rezy. Rozumiete? Dva rovnaké koláče. To ja nikdy nepochopím. Ako si môže niekto objednať dva rovnaké koláče. „Sú pomerne malé“ vysvetlil nám to Miško.

Pomerne rovnako sme si štipkali z koláčikov ale len v rámci rodiny. Miško zjedol svoje dva punčové rezy neohrozovaný. Čítali sme si a chlipkali kávu. A v krbe horelo. Lebo v Trio cafe majú pri obývačkách aj krb. Môžu sa na ňom sušiť rukavice ale nemali by ste ich zavesiť tesne k dvierkam. Moja žena by vám povedala, že to nerobte. Lebo moja žena je dokonalá ale má jednu malú chybičku. Má jednu ohorenú rukavicu. Ale inak je absolútne dokonalá. Rovnako ako Trio cafe. Teda o trošičku lepšia.