po pismenku

Bol to ten najskvelejší deň. Dcéru sme chceli. Plánovali a čakali. A od začiatku bolo jasné, že chcem byť pri pôrode. Na to sa asi názory mužov rôznia. Môj sa nerôznil. Pravdu povediac, ešte dôležitejšie, ako byť pri dcére bolo možno: byť pri žene.

Už sme neboli mládež. Tridsiatnici. V deň, keď sa žena dozvedela, že je tehotná prestala fajčiť. A aj už pred tým to výrazne obmedzila. Žila zdravo. Prestala chodiť do práce. Mala nádherné červené tehotenské šaty. Riflové tehotenské trakové nohavice a na konci obrovské brucho. Naša vtedajšia fenka ju strážila. Dve baby. A tretia v tom brušku. Boli aj problémy. Aj nemocnica. Ale pôrod bol pre mňa jasný.

Zohnali sme si pôrodníka. Mladého lekára. Na môj dušu, tuším sme odštartovali jeho pôrodnícku kariéru. Nebol to žiaden z tých totálne vybavených, skúsených a neviem akých ešte. Keď to tak vezmem bol to čistý „floutek“. Dátumy nám vôbec nesedeli. Dokonca sa zdalo, že z toho vybaveného pôrodníka ani nič nebude. Na ten konkrétny dátum mal byť mimo mesta. Na stáži či kde. Asi sa mal ešte učiť. Poslednú kontrolu sme absolvovali ráno. Floutek ženu vyšetril a videl to tak o týždeň. Už mal byť späť. Inak – nič, niekto má službu stále. Išli sme domov a na nákup. Po nákupe to prišlo. Chvíľu sme to ešte ponaťahovali. A potom sme zavolali floutkovi. Bol na futbale s kamarátmi ale mobil zdvihol a povedal, že sa v nemocnici stretneme. Predpokladám, že dal ešte pár gólov a prišiel. Aj my. Na góly už nebol čas. Prechádzali sme sa po chodbe. Na to je ten pri-pôrodný muž dobrý. Na prechádzanie a na to aby počúval ženine stony. Aby mala komu stonať. A občas trochu nadávať. Hoci žena teraz (po rokoch) tvrdí, že nenadávala. Nadávala. Mne. Trochu.

Na sále to bolo ako v slovenskom filme. Už sme vedeli, že nič nie je ako v tých farebných knižkách pre mladé mamičky. Že: zoznámte sa s prostredím a personálom, vyberte si spôsob, ktorý vám najviac vyhovuje, čupte, choďte do bazénu a tak, európske ženy nerodia na lavici nohami hore. Neviem ako kde. U nás rodia nohami hore. Aby mal floutek (a každý pôrodník) dobrý prístup. Aby sa dobre rodilo lekárovi. Nie žene. To v tých farebných knižkách za 399 korún nevedia. Náš floutek ale súhlasil, aby som bol pri pôrode. O tom sa v knižkách ani nediskutuje, ale v čase keď sme boli rodiť my až také nediskutujúce to nebolo. Síce. Niektorí lekári nediskutovali. Nemôžete tam byť a bodka. Floutkovi to bolo jedno. Kým sme pendlovali po chodbe, pozeral televízor. Českú komédiu. Slunce, seno, jahody. Ale pri pôrode bol. On aj ja. On tam dole. Ja hore. Pri  hlave.

Je to zvláštne. Samozrejme videl som ten uzlík ako prvý. Nemala vlasy a dlho bola plešatým dieťaťom. Dnes má krásne dlhé vlasy. Prvý ju samozrejme videl floutek. Ja hneď po ňom a po všetkých sestrách a po žene. Dcérku na prvú noc zobrali. Ani to sa v tých knižkách nepíše, ale potom už bola na izbe (ako v knihe) pri žene. Keď malú zobrali k ostatným novorodencom zhasli svetlá. Pôrodnica je myslím na 16-tom poschodí. Dole svietilo mesto a žena v tej zhasnutej miestnosti musela byť ešte hodinu. A nemala spať. Na to bolo dobré, že som tam bol. Už nenadávala. A ktovie, možno ani predtým. Kvôli tomu je dobré tam byť. Bol to skvelý deň. Prišiel som domov a dal som si čaj. Vyfajčil som cigaretu. A išiel som spať. Bol som otec. A videl som ju prvý. Skoro.