po pismenku

Ja som pokojný jazdec. Ako automobilový. Ja napríklad iný jazdec vôbec nie som. Na koni nejazdím a na motorke som išiel len pár krát a to za motorku musíme považovať babetu. Tak pokojný automobilový jazdec. Ale hudbu v aute milujem. Mám zopár takých.

„Počúvaj, teraz ti niečo pustím“ povedal som vtedy svojej žene a do prehrávača som dal nové cédečko. „Hmm“ povedala moja žena a ja som z toho hmm vycítil málo nadšenia. Ale vedel som, že ju tým dostanem. Aj keď pravdupovediac čakal som viac nadšenia aj v prípade ukrajinských folkrockových skupín a hlasov z Tuvy. Ale toto bola tutovka.

„Dám to na plné pecky“ povedal som žene. „Nech ťa to ani nenapadne“ povedala žena, lebo čakala ukrajinský kolotoč. Dal som to na plné pecky a bolo ticho. Ozvalo sa len klap. Neklapotal motor, hoci pri tejto hudbe ho naozaj počuť. Je to tá hudba, keď cítite ako gumy popiskujú hoci idete tridsiatkou. Lebo s touto pesničkou sa rýchlejšie aj tak nechodí.

Išli sme po našom sídlisku tridsiatkou a gumy popiskovali. Mali sme stiahnuté okienka a ozývalo sa klapkanie prstov na klávesy. Také to klávesenie. Ja tú hudbu milujem. Mám od neho rád aj iné pesničky ale Alina je to najlepšie.

„Daj to hlasnejšie“ povedala moja žena, hoci také niečo nepovedala asi nikdy. „A choď pomalšie“ dodala a ja som to stiahol na dvadsaťpäť kilometrov za hodinu. Išli sme po našom sídlisku a boli sme ako v road movie. Ako vo veľmi pomalom road movie. „Ešte raz“ povedala žena a dali sme si ďalšie kolečko okolo sídliska.

Je to tá najlepšia hudba do auta. Je to ako keď stlačíte brzdu na dlážku a počujete klapotanie motora a rádio sa nedá dať hlasnejšie. Alina.