po pismenku

Išiel som na prázdniny k naďmame a naďapovi. Čakala ma moja prvá samostatná cesta vlakom. Úplne samostatná. Bez rodičov. Nespomeniem si prečo. Možno rodičia nemohli a možno chceli aby som to dokázal. Ja som to chcel dokázať. Bolo to sto kilometrov vlakom a potom tri kilometre autobusom a potom 30 krokov do dvora starých rodičov.

Mama ma nabalila. Všetko pripravila. V kufríku podelila a zatvorila. Do chlebníka desiata a malinovka a smer stanica. Kúpili sme jeden detský lístok z tvrdého kartónu. Košice – Šafárikovo. Vlak a kupé. Mama bola do poslednej chvíle so mnou. Nezabudni. Lístok máš v pravom vrecku. Vystupuješ v Šafárikove. To je deviata zastávka. Pre istotu sa opýtaj. Ujo Pišta po teba nemôže prísť tak hneď na železničnej stanici stojí autobus do Gemera. Bude čakať na vlak. V Gemeri vystúpiš pri potravinách a pozor na cestu. Kufor neotváraj. V chlebníku máš desiatu a pitie a čokoládku. Najprv zjedz desiatu. Čokoládku si nechaj na koniec. Nezabudni. Lístok máš v pravom vrecku. Vystupuješ v Šafárikove. Vonku sa ozvala píšťalka a mama vyskakovala z vlaku. Kývala mi a mám taký pocit, že aj plakala. Lístok som mal v pravom vrecku.

Pekný deň. Kontrola cestovných lístkoch - otvorili sa dvere na kupé – á, ty si ten chlapec, čo vystupuje v Šafárikove. Viem, tvoja mama mi hovorila kým vyskočila z vlaku a lístok máš v pravom vrecku. Moja mama bola pripravená na všetko. Lístok som našiel a sprievodca mi ho vrátil s jednou dierkou. Štiknúť mi ho nedal, až taký malý chlapec som už nebol. Tak, nezabudni, deviata zastávka – a dvere na kupé sa zatvorili.

Začal som počítať. Deviata. Počítajú sa aj Košice a Tornaľa ? Na to som sa zabudol opýtať. Vystupujem na deviatej alebo až po deviatej. A Košice sú prvá alebo prvá bude až Košice - predmestie? Čakali ma dve neisté hodiny. Vykukoval som z okna. Netuším už s kým som sedel v kupé ale na červené koženkové sedadlá sa pamätám. A nad sedadlami boli za špinavým sklom čiernobiele fotografie slovenských pamätihodností. Tie boli vo vlakoch dlho. Pohľad na Štrbské Pleso. Bratislava alebo Levoča. Prešovské námestie z nadhľadu alebo zasnežený Spišský hrad.

Vybalil som si chlebník. Na desiatu som sa ani nepozrel. Malinovku som nemal ako otvoriť lebo otvárač sme zabalili do kufra. Kufor neotváraj – znela mi mama v ušiach. Tak teda čokoládka. Na tú čokoládu som už nikdy nezabudol.

Žltý obal s černoškom a kávou. Kofila. Nebola to moja prvá kofila ale bola úplne prvá pri úplne prvej samostatnej ceste vlakom. To sa nedá len tak. Len zjesť a nič. Ten obal ma zabával celé dve hodiny. Stanice som určite počítal ale aj tak mi nebolo jasné to s tou deviatou zastávkou. Z Kofily som si odlamoval maličké kúsky. Vždy som zvyšok zabalil do toho strieborného obalu a zasunul späť do papierového. Prvú stranu som poznal naspamäť ale to naozajstné vzrušenie ma čakalo na zadnej. Štyri medaily. Jedol som čokoládu, ktorá dostala štyri medaily. Niečo mi stále hovorí, že tam bol Montreal a niečo mi hovorí, že Bruxelles. A niečo mi ešte hovorí, že to boli dve medaily odfotené z oboch strán. A niečo mi teraz hovorí, že je to jedno. Bola to tá najúžasnejšia čokoláda s medzinárodnými cenami. Jedol som Kofilu a cestoval som s ňou do Šafárikova cez Brusel a Kanadu. Ten obal som mal ešte dlho. Kofila sa na istú dobu stala mojou najobľúbenejšou cestovateľskou čokoládkou.

Nedávno som si na ňu zase spomenul. Dnes už nepatrí medzi moju elitu a zistil som prečo. V hyperpotravinách som ju vďaka obalu našiel okamžite. Černoško s kávaou je trochu insitnejší a farby trochu žiarivejšie a nie je to už pozlátko a papierový obal ale len taký jednoobal ale všetko je na druhej strane. Na druhej strane to už totiž nie je. Nie je tam medaila z Bruselu a ani z Montrealu a nie je tam ani vyznamenanie zo Šafárikova. Šafárikovo by som im odpustil. Šafárikovo už nie je. Je Tornaľa. Ale to Belgicko a Kanadu im neodpustím. Mimochodom, to pozlátko v ktorej bola čokoláda bolo skvelé. Dalo sa vyhladiť nechtom a ceruzkou niečo kresliť. Na druhej strane to bolo akoby vytlačené. Na dnešné obaly sa nedá urobiť nič. Ani sa nečudujem že už nedostávajú medaily.

Dodatok: človek si občas googluje. Aj o Kofile som googloval. Tak v tom nie som sám. Ten pôvodný obal patrí medzi ikony českého dizajnu. Ten ešte starší ako ten z môjho vlaku do Šafárikova. Ten pôvodný z dvadsiatych rokov minulého storočia.

A ešte jeden dodatok: vystúpil som v Šafárikove v poriadku. Košice sa nepočítali a tak tá deviata bola Šafárikovo. Autobus stál pred stanicou a starí rodičia ma čakali pri potravinách. Dokázal som to aj bez medaily.