po pismenku

 

Toto nie je oslava fajčenia. Toto je oslava frajerenia. To len tak aby bolo jasné. aby nikto nevypisoval, že to nie je žiadna frajerina. Lebo ja viem, že nie je. Ale niekedy som to nevedel. Keď som bol malý chlapec tak sme s kamarátom Ivanom B. ukradli mame cigaretu. Neviem ktorej mame a neviem akú ale viem, že sme ju fajčili na garážach aby nás nikto nevidel ale nevyšlo to. Niekto nás videl a hneď nás nabonzoval obom mamám. Chápem to. Boli sme malí chlapci na fajčenie a malí aj na frajerovanie. Zadok nás bolel tak rovnako. Ale vtedy na škatuľkách nepísali nič. A také, že: “fajčenie vážne ohrozí váš zadok“ už vôbec nie. 

Dnes už viem, že fajčenie nie je žiadna frajerina. Ani na škatuľku to nemusia písať. Frajeriny sú iné veci. Moja žena by vám povedala. Frajerina je napríklad, keď sa slušne správate. Keď ste sympatický manžel a otec a kamarát a priateľ a tak. Napríklad, keď má niekto sviatok, tak mu pošlete pohľadnicu alebo mail alebo aspoň sms-ku. Vtedy ste frajer. Povedala by vám moja žena. Aj mne by povedala. Lebo ja na také veci, že kto má kedy sviatok zabúdam. Ale teraz som za frajera. A môže za to to nešťastné fajčenie.

V mojej práci sa oficiálne nikde nefajčí. Všade sú tabuľky “zákaz fajčenia“. V mojej práci sa ale fajčí všade. Každú chvíľu ma niekto volá: „poď na kávu“ pričom na kávu sa myslí, že tam budeme aj fajčiť. Aj dnes mi kamarát Maroš zavolal: „počúvaj, ideme na kávičku?“. „Vieš čo, už som bol na jednu“ povedal som, lebo som akurát bol na jednu: „musím pracovať“.  V mojej práci sa oficiálne veľmi pracuje. A všade. Nie sú síce žiadne tabuľky, že sa všade pracuje ale je to tak. V mojej práci to však s tabuľkami až tak doslovne neberú a až tak doslovne to neberú ani bez tabuliek.

Maroš prišiel osobne. Nakukol do kancelárie a hovorí: „vieš čo, poď aspoň na cigaretku“. Keď za vami niekto príde cez tri poschodia tak už musíte. Tak som musel a išiel som. Pod tabuľkou “zákaz fajčenia“ je popolník tak sme si tam zapálili a Marošovi stále nebolo dosť: „daj si cukrík“ a ponúkol ma čokoládovým cukríkom. „Blbneš? Po sviatkoch sa ti chce sladké?“ odbil som ho ako pri kávičke. „Vieš ale ja mám meniny“ povedal a ja som vedel, že sa mám hanbiť. Zabudol som. Vo chvíli keď sa človek hanbí začne robiť úplné nezmysly. Nepovie: „počúvaj starký, to som zabudol, ja na to nemám hlavu“ ale začne vymýšľať. Aj ja som začal vymýšľať: „počúvaj starký, ja na to už fakt nemám hlavu, akurát som si hovoril, je Maroša tak nezabudni na Maroša a vidíš Maroš v tej chvíli som zabudol“. No zabudol som, že nemám vymýšľať a tak aj bolo: „daj si čokoládu a neblbni, mne síce všetci hovoríte Maroš ale je Mariána. Ja som Marián“. „Marián“ povedal som a dodal som: „Marián, no vidíš, ako si má človek zapamätať, že máš meniny keď nemáš“ a potom som bol ticho. S Mariánom čo sa pretvaruje celý život, že je Maroš sme tak fajčili a mne to došlo: „počúvaj Maroš, akého ja ešte poznám Mariána?“. Prevracal som v hlave všetky mená a došlo mi to. Ja budem dnes za frajera. Ja totiž poznám Mariána. A pozná ho aj moja žena čo až doteraz bola vždy za frajera, že si pamätá meniny našich kamarátov. Rýchlo som dofajčil. „Čau Maroš, utekám spucovať ženu, že zabudla na Mariána“ a utekal som telefonovať žene.

„Tak a teraz budem ja za frajera“ povedal som žene, keď zdvihla telefón. „Prečo?“ opýtala sa tá čo zlyhala na celej čiare. „No zlyhala si na celej čiare“ hovorím: „zabudla si na Mariána. Dnes je Mariána!“ povedal som a čakal som na uznanie. „Nezabudla“ povedala žena, čo na nič nezabúda a dodala: „ja na nič nezabúdam. Ja viem, že je Mariána a počúvaj, máme niečo s pripojením na internet“. Bolo mi jasné, že som zvíťazil. Zahovárala. „Zahováraš“ povedal som a pokračoval som vo frajerovaní: „pošlem mu sms-ku, keď už som na neho nezabudol“. Nepovedal som síce slovíčko “ja“ akože ja som nezabudol ale to “ja“ som tam tak ticho zdôraznil. Len aby bolo jasné. „Ty“ povedala moja žena „ty mu pošli sms-ku, keď si už na to nezabudol“. Vychutnal som si víťazstvo a tú sms-ku som poslal: vseeeetko najlepsie.