po pismenku

Nie som farár. Ale na vojne som bol. Nemyslím na takej tej naozajstnej vojne ale na takej tej obyčajnej vojenčine. Hovorilo sa tomu: prezenčná vojenská služba. Mladý muž dospel a ako sa hovorilo furt bol len chlapec, lebo chlapa z chlapca vraj robí vojna. Teda vojenčina. Chlapci a chlapi – tak sa volal aj taký ten príšerný socíkovský seriál. No tak som bol teda po škole a už som učil. A ten papierik prišiel. On prišiel vždy. Mojim kamarátom o čosi skôr, mne teraz. Dostavte se na bla bla bla ... hovorilo sa tomu povolávací rozkaz. Išiel som brániť vlasť. Aby ste mohli pokojne spať. Spievalo sa to aj v takej upravenej ľudovej pesničke, že: partizán ten celú noc nejde spať ... No nejde, lebo vás stráži. Tak som vás išiel strážiť. Deti v triede si ( obrazne ) poplakali a išli spať. Bezpečne. Vedeli, že učiteľ na nich dá pozor.

V tom povolávacom rozkaze bolo mesto o ktorom som nikdy nepočul. A to som mal zo zemepisu dobré známky. Nič. Len VU Grabštejn. Že Grabštejn. Vytiahol som mapu Československej socialistickej republiky. ČSSR už nebola ale mapu ČSFR som nemal. Ale na mape sa vtedy ešte nič nezmenilo. Ešte bola ČS mapa. Trvalo to pol hodiny. Nepreháňam, hoci vždy preháňam. Internet mimochodom nebol, keby bol niekto teraz múdry, že Grabštejn za 20 sekúnd aj s GPS-kom.

Grabštejn. Malá bodka na hranici. PĽR, NDR a ČSSR. ČSSR už nebola ako viete a nebola ani NDR. Na mape ešte bola. A PĽR už bola Poľsko. Už nebola ľudovo-demokratická len demokratická. Ľud ostal ale už nebol ľudový ale poľský. Tak tam som cestoval. Kúpil som si lístok na vlak. Že Grabštejn na povolávací rozkaz. Cesta grátis. Neviem ako to teta našla, lebo počítače tiež ešte neboli a ak boli, lebo možno boli, tak na stanici neboli. Ale našla to a dala mi lístok. Rýchlikom do Liberca a potom vláčikom do Grabštejna. alebo do Hrádku nad Nisou. To som ešte nevedel. potom neskôr som už vedel, že z oboch staníc je to rovnako ďaleko, len z Hrádku je to z kopca a z Grabštejna do kopca. Cestoval som nočným rýchlikom na ležadle. A potom som cestoval vláčikom. Pamätám si, že v ňom sedeli samé dievčatá a zopár chlapcov. Všetky dievčatá vystúpili pri nejakej sklárni a išli do učilišťa. Mladí muži pokračovali. V Grabštejne som vystúpil sám. Ostatní išli do Hrádku. Už vedeli, že z kopca. Tak som bol doma. Čakal ma kilometrový výstup k hradu, lebo ja som išiel na hrad. Grabštejn je dedinka a nad ňou hrad. Vtedy zrúcanina. Pod ňou zámoček a v ňom strážili mojich žiakov. Išiel som aj ja strážiť. Všade štekali psy. Veľa psov. Neštekali z domčekov ale z podhradia. Potešilo ma to. Jednak psov som mal rád a aj doma som už mal jazvečíka a jednak mojich žiakov strážia aj starostliví psy. Potešia sa, keď im to poviem. Žiakom, nie psom.

Keď som sa vyštveral do kilometrového kopca čakali ma schody. Strmé schody. Pod schodmi bola ešte zákruta a za zákrutou rybníček a pri rybníčku hospoda. Nešiel som do hospody. Nie, že by som chcel s čistou hlavou strážiť mier ale bola zatvorená. Vyškriabal som sa hore a pri rampe som pozdravil. Pekný deň, idem strážiť mier. Poslali ma do kantíny. Od kamarátov som už vedel, že špagátov či absíkov či ako to všelijako volajú vysokoškolákov na vojne čaká ťažký osud. Záklaďáci, teda nevysokoškoláci ich vraj radi nemajú. Neviem. Ku mne boli milí a skoro by som povedal aj úctiví. A aj dôstojníci boli čudní. V tej kantíne, čo je vlastne arma a čo je vlastne bufet s keksíkmi a malinovkou sme sedeli piati. Piati špagáti. K ostatným boli, zdalo sa mi, iní. Srandovali a aj vulgárnosti vzduchom lietali. Ale vždy na mňa zazreli a boli ticho. A menej sakrovali a p.. no nenapíšem to. Proste pohľad na mňa a ticho. Nerozumel som tomu, žeby žiaci napísali? Že aby tam na mňa dali pozor, keď ja na nich musím tak ďaleko dávať pozor.

Nešlo mi to do hlavy. Už som ju mal ostrihanú a už som mal modré tepláky a zelené trampky, už som spal v žltom pyžame a mal som maskáčovú uniformu. Už som mal na výložkách gombičku v koľajniciach ako znak, že som absík, už som vedel, že nebudem strážiť mier svojich žiakov ale strážiť sklad pred rozkradnutím a už som vedel, že neštekali jazvečíky ale vlčiaky a rotvajlery čo ich cvičili na stráženie mieru, keď ja som mal na starosti sklad a stále to bolo čudné. Aj tí ďalší štyria absíci to nechápali. Im všetci tykali. Špagi pojď sem a tamto udělej a plus zopár vulgarizmov alebo aspoň vole-izmov a sakra-izmov a ja nič. Ráno vtrhol k nám vždy voľajaký rozšafný mladý muž a zreval, špagáti padáme na rozcvičku, makej vole, jedu špagi a prosím vás vy taky musíte na vzduch. Že ako ja. Že VY taky musíte. No nechápali sme. Tí moji špagáti si možno bohviečo mysleli ale nevedeli, čo si majú myslieť. Tak nič. Užíval som si. Padám špagi, padám vole. Prosím vás, taky se musíte trochu proběhnout. No dobre. Proběhl jsem se. Podobné to bolo aj s tými dôstojníkmi. Že žiadny vole. Žiadny blbý absolvent.  Žiadne tykanie. Normálne ako armádny generál alebo aspoň jeho syn. Potom to prasklo.

Stáli sme pred zámočkom a čakali sme na obed. Pohov vojáci a čas na kouření. Tak som si zapálil a jeden z tých mladých obrancov vlasti na mňa pozerá. Vole. Vy taky kouříte? Kouřili sme všetci. Nechápal som. Čo má toto znamenať. Čo? Čo by som nekouřil. Kouřím. Vole, vod kdy farář kouří? Takže tak, vojenský útvar si objednal mladého farára. Komunizmus padol pred rokom a Grabštejn chcel farára. Nemal byť farárom ako farárom, len mu chceli odovzdať kľúče od skladu, ktorý vždy každý jeho predchodca rozkradol. Lebo farár vie, nepokradneš. Tak farár. Zo všetkých tých špagátov som to mal byť ja. V ten deň ako som prišiel čakal ma celý útvar. Príde farár. Prišiel taký dlhý, chudý Slovák. A mal okuliare. Farár. Čistý farár. Nikto sa na nič nepýtal a každý pre istotu držal fazónu. Farár, tak nekľajeme a nehrešíme. Farára nepreháňame a tak podobne. Farár ešte aj v tom žltom pyžame je dôstojným pánom. No koniec. Farár nedošiel. Došiel učiteľ. Neviem, kto a kde to pokazil ale faktom je, že od toho dňa som aj ja padal vole a letel špagi. Ako každý normálny človek. Len pre tých špagiov som bol ešte chvíľu dôstojný pán. Keby som si tam nezapálil,  tak som dôstojný doteraz.