po pismenku

 petrkle.wz.cz ( poviem vám, že zohnať obrázok gumipušky bola námaha )

Nemôžem povedať, že by som bol zlé dieťa. Také ako z filmu. Že také, čo pije krv rodičom a širokému okoliu. Ja som si čítal. Napríklad také knižky o deťoch čo pijú krv rodičom. Tak ja som taký nebol. Viac menej. To viac menej vždy znamená, že niečo predsa len bolo, ale nebolo to tak úplne. Ako s tým, že som bol dobré dieťa. No bol. Viac menej.

Ja som napríklad ani nemal poriadnu gumipušku. Gumipušku mali ale všetci hrdinovia tých knižiek čo som čítal. Zastrčenú za trakmi alebo v zadnom vrecku. Tak to písali. Podrobnosti neviem. Ja som mal traky. Ale na to či som mal aj zadné vrecko si nespomínam. Zdá sa mi, že tepláky mali len jedno zadné vrecko ale ruku do ohňa za to nedám. Ani obrazne. A naozaj už vôbec nie. To nech robia hrdinovia z tých knižiek čo som čítal.

Tá gumipuška mi ale pravdu povediac nedala spávať. Ja som tými knižnými hrdinami neopovrhoval. Ja som im závidel. Oni neležali na posteli ako ja a nečítali si knižky. Oni žili život a knižky písali o nich. Napríklad Huck Fin, alebo Jerguš Lapin, alebo Kvakin čo bojoval s Timurom, alebo hociktorý chlapec z knižky Pál utcai fiúk. Tú knižku som síce nikdy nečítal ale mala ju moja naďmama a boli v nej také obrázky, že mi bolo jasné, že aj im závidím. A to ani nespomínam foglarovky, lebo foglarovky som čítal až keď som už tým chlapcom až tak nezávidel. Teda tým od Bobrej rieky som závidel. Ale myslím, že tí nemali gumipušky.

Ja som teda takú gumipušku chcel. Vedel som celkom presne ako sa taká gumipuška vyrába. Ale chýbal mi nožík ktorým by som odrezal konár a chýbala mi taká koža na umiestnenie streliva a chýbala mi aj taká poriadna guma. Chýbal mi proste kompletný materiál na výrobu gumipušky. Ale potom som to vyriešil s kamarátom Ivanom B. Ivan B. zohnal kuchynský nožík a doslova sme odpidlikali potrebné konáre. Také do ypsilonu. A potom som ja zohnal gumičku. Trenírky mi síce potom nedržali až tak ako som očakával, ale mali sme relatívne pružnú bielu gumu. Chýbala nám len tá koža. A tú sme nezohnali.

Normálny chlapec z knižky Pál utcai fiúk by ju určite zohnal. Nikdy som ju síce neprečítal, ale stačilo sa pozrieť na ilustrácie a bolo mi to jasné. Oni by s kožou nemali problém. Myslím, že som to povedal aj Ivanovi B. ale nepresvedčilo ho to. Jednak aj tak nemal kožu a jednak knižku Pál utcai fiúk vôbec nepoznal. Asi preto, že nemal naďmamu ale len obyčajnú babku. Tak sme sa na tú kožu vykašľali. Vtedy už bola v móde aj tak iná gumipuška. Gumipuška na drôtikové háčiky. Aby som sa teda vyjadril odborne.

Na to ste potrebovali malé drôtiky. Prelomili sa na také véčkové háčiky. A štípalo to ako fras. Ako fras znamená, že naozaj dosť. Tak na také malé modriny. Viem to, videl som to na sebe a aj na Ivanovi B. Moje štípali tak stredne a Ivanove tak dosť. Alebo som mal tenšie tepláky. Lebo dobrý chlapec to skúša na sebe. A to je o gumipuške všetko. Nemôžem povedať, že by ma gumipuška ovplyvnila na celý život. Modriny už nemám. Teda aspoň nie také od Ivana B. Ale aj tak som rád, že som si na gumipušku spomenul, lebo spomenul som si aj na tú knižku. Tú čo som nikdy neprečítal. A tak nabudúce napíšem o tých chlapcoch. Aj keď neviem, či mi vlastne môže chýbať knižka ktorú som nikdy nečítal. Ale na druhej strane, gumipuška mi nechýba vôbec.