po pismenku

 Hovorí sa to. Že huby pukajú. To znamená – vyrastú hneď. Nie sú a potom „puk“ a sú. Puknú. Vraj. Vraj preto, že to vraj nikto nevidel, ale to nie je pravda. Ja som videl. Teda skoro som videl. Teda inak by platilo, že som nič nevidel ale to by som musel vidieť. No ako vám to vysvetliť?

Moja žena miluje hubárčenie. Moja dcéra je po žene. Miluje hubárčenie. Ja mám z toho nervy. Neviem nájsť nič ak sa dohodneme, že veľké jedle bedle sa nepočítajú. Inak nula bodov. Ale sú výnimky. Výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Ja mám totiž rád ženu a dcéru a tak aj ja ( rád ) chodím na huby. Nemáme v podstate žiadne hubárske miesta aj keď moja žena a dcéra vám asi budú tvrdiť niečo iné. Niekedy chodíme hľadať naše miesta a niekedy ideme tam, kde sme už huby našli. Ale nikdy by som nepovedal, že ideme na nejaké miesto. Ja si to totiž tak predstavujem, že idete na konkrétne miesto. Keby mal človek ten prístroj s tými ... však viete, čo dávajú do auta ... tak by sme si dali súradnice a na tom mieste je dubák. Alebo tri. Alebo desať aby sa oplatilo zastaviť. Takto si ja predstavujem, že máme miesto. Také miesto nemáme teda máme ale nemáme súradnice a nikdy sme sa na to miesto nevrátili. Pritom tam som videl ako pukajú huby. Dubáky.

Bolo to v Nižnej Boci. To sme išli normálne na hubársky výlet. Našli sme si chatu a zobrali sme si košíky. Teda dievčatá si zobrali košíky. Ja som pesimista a tie dve jedle bedle čo nájdem unesiem aj v ruke. Ale tam to neplatilo. Tam platilo, že aj ja som nachádzal huby. Bol to hubársky rok. V ten deň to bolo dokonca kosenie dubákov.

Hneď nad chalupou pri lyžiarskom vleku doprava do lesa. Prechádzali sme sa a plnili košíky. Dokonca aj ja som prispieval. Vždy keď som niečo našiel zavolal som: niečo som našiel.  A dobehli odborníci. Dcéra s manželkou. Niekedy dobehla len dcéra. Tatko, toto je hlúposť, čo nevidíš ten spodok. Toto nezbierame. Zbierame túto vedľa. Toto je tatko modrák, ten zbierame. Toto s tými prúžkami nezbierame. Dobre? Pochopil som. Halóóó, niečo som našiel. Dobre tatko. Toto zbierame. Také hľadaj. Halóóó. A tak ďalej. Bol to dobrý deň. Nachodili sme sa. Hlavne dcéra. Hľadala svoje a kontrolovala aj moje. Došli mi sily. Dcére ešte nedošli. Ani žene nedošli. Mali ešte miesto v košíkoch a hlavne mali amok. Hubársky amok. Jednoducho keď kosíte tak neprestávate. Ale pochopili a uvoľnili ma z rodinného hubárskeho amoku. Našli mi čistinku a tam som si sadol. Tu seď a nikde nechoď. Čakaj. Čakal som. Relatívne dlho. Už som bol dokonca aj oddýchnutý a tak som si obzeral prírodu. Zelený trávnik pod zadkom, modré nebo nad hlavou a zelené stromy okolo. Tak taká príroda tam bola. A pozeral som si kvietky a čakal som. Nič sa mi nezdalo podozrivé.

Baby sa vrátili. Mali kopec nových dubákov a oči menej ostražité. A vtedy to prišlo. Tatko, to čo máš pri nohe? Dubák. Tatko, to čo máš pri ruke? Dubák. Tatko, to pri čom ty sedíš? Pri hniezde dubákov. Normálne som sedel ako na nejakej biofarme kde pestujú šampiňóny. Dubáky boli všade okolo mňa. Posledný pokyn dcéry bol jasný a myslím, že v tom bolo stráášne veľa hubárskeho pohŕdania. Tatko, ty len normálne seď a nehýb sa. Vyzbierali okolo mňa takých desať - pätnásť dubákov. Tie potvory si tam normálne pukli. Iná odpoveď neexistuje. Ja síce nie som veľký hubár a mám aj dioptrické okuliare ale toto nebolo možné. Však keď ich okolo mňa zbierali aj ja som ich videl. To by som musel vidieť aj sám. Tak tam sme prišli na to, že huby fakt pukajú a ja že som prvý, kto to mohol dokázať. Mne to dokazovať nemusia. Ja tomu verím, že pukajú. Museli puknúť. A ešte na niečo som na tej lúke v Nižnej Boci prišiel.

Ja mám niečo so sluchom. Ja som to puknutie nepočul. To preto. Zrak je v poriadku ale so sluchom niečo bude. Tak teda, aby vám bolo jasné:  huby naozaj rastú tak, že puknú. Oni najprv nie sú a potom puk a už sú. Nerastú. Niektoré si puknú malé a niektoré veľké. Len pukajú strašne ticho. Také puk, že nič. Ja som nepočul ale vidieť som videl. Teda asi.