po pismenku

 

V poriadku. Moja dcéra nie je ušatá. Nie je teda nijako mimoriadne a nadštandardne ušatá. Je ušatá tak normálne. Ako dieťa, ktoré hneď po narodení spalo na ušiach. Jednoducho trochu odstávajú. My sme ich aj prilepovali leukoplastom ale už bolo neskoro. Je ušatá tak normálne. Ale inak je nenormálna. 

V poriadku. Nie je nenormálna tak nejako mimoriadne. Je nenormálna vzhľadom na vek a súvislosti. Je nenormálna asi ako jedenásťročné dievča s ktorým lomcuje puberta. Ale že nenormálne s ňou lomcuje. Tak, že až. Je to jednoducho nenormálne ušatá nenormálna pubertiačka, čo svojim rodičom pije krv. Nonstop. Nenormálne a v kuse. Je to obluda.

V poriadku. Človek má mať na takého prípady nervy. Aj ja mám na takéto prípady nervy. Ale iba jedny. Jeden kus rozdrásaných nervov. Žiadne rezervné nervy už nemám. Ja už na to niekedy nemám nervy vôbec. Aj tie moje jedny nervy sú na cucky. Ako dnes ráno. To už som bol tyran. Ale taký, že až.  

V poriadku. Začalo sa to už večer. Naša dcéra ide dnes recitovať. Na voľajakú súťaž. Okolnosti sú také, že by som tu mohol písať o okolnostiach do rána ale nebudem. Mám len jedny nervy a aj to rozdrásané. Zúžime to na ušatú obludu. Lebo je. Už večer sa to stalo. Už večer vycerila zuby. U nás je to vždy o oblečení. A aj teraz to bolo. Bolo to niečo nenormálne. Teda u nás je to normálne ale inak. Inak je to nenormálne.  

V poriadku. Chcel som vydržať. Už mi bolo jasné, že bude problém ale hovoril som si: však neblbni, však máš nejaké nervy. Okolo deviatej prišla dcéra riešiť oblečenie na recitáciu. Ja som už vedel, že to nedopadne dobre. Lebo ona už mala ten výraz. Keď príde naša dcéra s tým výrazom ja už viem, že mi prdnú nervy. Ale neprdnú hneď. Prdnú až tak postupne. Lebo však viete, nervy. 

“V poriadku” povedal som dcére: “Povedz čo si chceš obliecť”. To bol z mojej strany veľký ústupok. Ale chcel som urobiť ústupok. Žena aj na mňa vypučila oči ale nechala ich v očných dierkach. Akože dobre. Nech vyberie. Však možno nevyberie plavky. “Mne je to jedno” povedala dcéra s tým výrazom, keď viete, že jej to vôbec nie je jedno a budú z toho nervy na roztrhanie. “Tak tieto šaty” povedal som a ukázal som na šaty, ktoré boli práve vo výberovom konaní aj s niečím ďalším. Dcéra vypučila oči a mala ten výraz, čo máva, keď do mňa vojdú nervy ale krát dva. Do mňa vošli nervy krát dva. “Opýtal som sa, čo chceš ty sama?” opýtal som sa dcéry a hneď som si odpovedal: “Opýtal! Tak v čom je problém?”. “Pani učiteľka povedala, že to má byť také do ľudova” povedala dcéra a ja som mal nervy už aj na pani učiteľku. Ja som mal teda nervy už aj predtým na pani učiteľku ale teraz som mal krát dva. 

V poriadku, povedal som si a povedal som dcére: “Toto sú úplne ľudové šaty, ako modrotlač”. “No super” povedala dcéra a ja som mal nervy dva krát dva. Tie šaty si totiž presne pred mesiacom sama vypýtala, že keď ich už konečne bude mať, tak nám dá pokoj s obliekaním na recitáciu. A aj som to povedal: “Však pred mesiacom si si ich vybrala sama, že už dáš pokoj! A ty nedáš pokoj?! Ty musíš furt robiť nervy?! Ja ti všetko povyhadzujem a budeš chodiť v teplákoch!!” pričom k slovu tepláky som už dal len dva výkričníky a žiaden otáznik. Bola to taká malá tyranská explózia. Ale mal som na to právo. Plné právo. 

V poriadku. Možno som mohol vydržať, ale ja som vedel, že po noci príde ráno. A ráno aj prišlo. “....” ozvalo sa ráno z kúpeľne. Ja neviem ako to inak napísať. Lebo to sa nedá napísať. To sú pazvuky. Moja dcéra vydáva ráno pred zrkadlom pazvuky. Má zo seba nervy a keď má zo seba nervy tak musíme mať nervy aj my. “....” zreval som do kúpeľne. Ja by som aj napísal, že čo som zreval ale napísať sa to nedá. Lebo tak som zreval. “Vidno mi tie uši” povedala dcéra a ja som to mohol napísať, lebo to povedala.  

V poriadku. Nebudem už zdržiavať. Možno máte v kúpeľni dcéru, ktorá vám robí nervy a vy nestíhate. Tak nebudem zdržiavať. Lebo to by som musel napísať aj o červenej vetrovke a o tom, že moja žena nestihla do práce a ja som nezobral dcéru k babičke na krátke sústredenie pred recitáciou. Ja som mal asi dvadsaťminútový explozívny monológ. Hovorí sa tomu: výchovný rev v aute. Zhučal som tú dcéru ako otec, ktorý má posledné nervy na cucky. Proste ako otec čo má nervy na nervy.  

V poriadku. Som tyran. Ale moja dcéra je ušatá obluda. Aj som jej to asi stokrát povedal. “Si ušatá obluda” a aj iné som jej povedal. Horšie. A potom som ju vyrazil z auta tam kde recituje. Posledných dvadsať minút už bola ticho. Jednak vedela, že prestrelila a jednak som ju k slovu nepustil. Mal som svoju dvadsaťminútovku. Výchovné zhučanie. Moja dcéra má dosť veľké uši na to aby si to zapamätala. Ale ja vám garantujem, že sa nepamätá na nič.  

V poriadku. Viem, že mi poviete, že som tyran. Ale ona  je obluda. A taká ušatá, že až. A aby bolo jasné. Ja som tu veci trochu prifarbil. V jej prospech a svoj neprospech. Keby som napísal všetko a keby ste videli ako taká ušatá obluda pozerá aj vy by ste ju zhučali, že: počúvaj ty popismenkova dcéra, ty už nerob také nervy, ty si uvedom, že aj tvoj otec má len jedny nervy a tvoja mama ťa porodila. A tak. Proste nejako by ste ju zhučali. A keby sa nedalo tak by ste tiež povedali, že: ty popismenkova ušatá dcéra, ty jedna obluda, ty už ale fakt prestaň. Tak ja prestávam.