po pismenku

 

Ja svojej zubárke nevolám. Ja skoro nikomu nevolám. Ja volám svojej žene a svojej dcére ale tej len občas, lebo skoro vždy na mňa nemá čas. Žena na mňa skoro vždy má čas. Ale inak nevolám skoro nikomu. Ja som dokonca jeden čas pracoval tak, že som mal veľa telefonovať. Tak som sedel a pozeral som na telefón. Ešte nie. Ešte nezavolám. Tak som si hovoril a potom som si hovoril. To už nemá cenu. To už som mal volať dávno. A tak. Takže nevolám. A zubárke nevolám z princípu.

Ja nechápem ako “NIEKTO“ dokáže napísať, že svoju zubárku miluje. Ja taký článok nemôžem ani len prečítať, lebo takého človeka sa ja bojím. Dvoch človekov. Tej zubárky a aj tej čo o zubárke píše tak pekne. Ja by som pritom tiež mohol napísať pekne. Aj o mojej zubárke by niekto mohol povedať, že je milá a že ju miluje. Ale ja to nenapíšem hoci by som mohol rovno prekopírovať článok “NIEKOHO“ a dať to sem, že aj ja. Ale nemôžem, lebo ja ho nemôžem prečítať a už vôbec nie okopírovať. Ja svojej zubárke nevolám z princípu.

Niekedy povedzme musím ísť k zubárovi. Z princípu. Princíp je taký, že vtedy, keď ma rozbolia zuby. Taký princíp je niekedy skoro vždy. Ale z princípu nejdem, lebo sa principiálne bojím. Je síce pravda, že keď prídem a v čakárni ma vidí zubárka tak už kričí na sestričku: „sestrička, naberte mi injekciu“ a sestrička sa opýta „akú injekciu pani doktorka“ a pani doktorka povie: „no v čakárni máme pána ... „ a sestrička sa pozrie cez dvere a uvidí mňa lebo ja som ten pán a povie „aha“. A naberie injekciu čo trochu bolí a potom už nič nebolí. A ja nepoviem nič a len sa usmejem. Je to posledný úsmev pred tým ako vojdem k zubárke a potom poviem: „no ja som tu, asi vám volala žena“ a zubárka povie: „veru volala“. Lebo ja zubárke nevolám z princípu.

To je tak. K zubárke sa treba objednať. Ale ja sa neobjednám. Ja sa nemôžem objednať, lebo mne sa urobí nevoľno len keď idem po ulici na ktorej má moja zubárka ambulanciu a to ešte idem autom. Tak nevoľno sa mi niekedy urobí aj keď idem okolo akejkoľvek ambulancie a zacítim ten ozón. Musím napísať ozón, lebo človek nevie, či si to neprečíta aj zubárka a keby som napísal puch tak možno by mi nedala injekciu. No tak k tej zubárke sa ja nedokážem objednať sám, lebo ja neznášam ten ozón a telefóny a z princípu všetko čo k tomu patrí. Ja jednoducho zubárke nezavolám ani keby ma všetky zuby boleli.

Ja radšej zavolám žene: „počúvaj, strašne ma bolia zuby, nezavoláš zubárke?“ poviem do telefónu alebo niekedy nezavolám a poviem jej to do očí. „Zase?“ opýta sa žena, pričom nemyslí na to, že zase ma bolia zuby ale že zase ona zavolá a aj to dodá: „zase ja?“. Myslí tým, akože zase ona má zavolať. A ja poviem: „zase, zase ty. Nehnevaj sa, ale ja nezavolám“. „Si strašný“ povie žena, pričom nemyslí, že strašne dobrý, alebo strašne milý alebo strašne pekný ale len že strašný. Ako že "zle". Ale vidí mi na očiach, že je zle a tak povie: „zavolám. Na kedy ťa mám objednať?“ povie žena a ja zblednem: „mne je to jedno, len mi to nepovedz skôr ako v ten deň“. Lebo ja nielen že zubárke nevolám ale ja sa jej aj bojím.

„Tak zajtra. Zajtra o dvanástej“ povie mi žena a ja zblednem: „tak to ti pekne ďakujem, to si mi vôbec nemusela hovoriť“ poviem žene, keď mi to prezradí a vtedy ma zuby začnú bolieť menej. Viac ma začne bolieť strach a aj to poviem: „počúvaj, mňa to nejak prestáva bolieť, nezavoláš tej zubárke, že už netreba?“. „Si strašný“ povie žena, pričom myslí strašný ako zle. „Hmm“ poviem a potom som ticho a žena ešte dodá: „keď chceš tak si zavolaj sám“. Dobre vie, prečo to hovorí. Ja totiž zubárke nevolám. Nevolám jej z princípu pričom princíp je “zle“.

Potom u zubárky trochu otvorím ústa a dostanem injekciu proti bolesti. Potom mi celá pusa stŕpne a zubárka povie: „pán ... tie ústa musíte otvoriť o trošku viac“. Ja viem, že ten pán ... som akože ja ale pre istotu sa poobzerám po ambulancii, či tam ešte nesedí aj iný pán. Nikdy tam iný pán nesedí a ja trochu tie ústa otvorím. A zubárka povie: „myslela som trošku viac“. A potom ma ošetrí a mňa nič nebolí lebo po tej injekcii ma nič nebolí a trochu som potom aj frajer. „V poriadku? Všetko sedí?“ opýta sa zubárka a ja s tou stŕpnutou pusou poviem: „v pouiatku, vsetko suedí“ a usmejem sa. Akože na rozlúčku. A zubárka sa ma opýta: „tak, a kedy sa nám prídete ukázať najbližšie?“ a ja poviem: „neuiem, uičite uám zauoá moja žena“. „Však ja to viem“ povie zubárka lebo ona vie, že ja jej nikdy nevolám. Nevolám zubárke z princípu.