Ja viem, je to asi odvážne začínať Kim Ki Duk-ovým filmom. Ale toto nie je filmová recenzia ( hoci na odbočku musím povedať, že to bolo kino života ), je to len krádež názvu.
Bývam v trojizbovom byte na bratislavskom sídlisku. Na kopci s výhľadom. Kedysi bol výhľad na zelené – tvrdí majiteľ-spolubývajúci, dnes je výhľad na nové vežiaky a staveniská s novšími vežiakmi. Zelené je vidieť ak sa nahnete na balkóne a vľavo je to zelené. Vľavo vľavo v noci výhľad na mesto. Ale toto nie je ani o výhľade. Na zelené ani na mesto.
Spávam tam každý druhý týždeň. Žijem ako polovica tohto mesta. Týždňovkár. Hoci ja to mám o čosi lepšie. Týždeň som tu a týždeň doma. Občas hovorím keď sa vraciam do bytu na cudzom sídlisku, že idem domov. Domov je síce ďalej o 400 kilometrov ale občas mi to utečie. Dokonca keď sa ma žena v telefóne opýta, čo budem robiť večer poviem: nič, pôjdem domov. Ale ona vie, že ma doma nemusí čakať. Občas ma opravila ale teraz to už nerobí.
Doma (v bratislavskom byte) mám posteľ, regál na šaty, vešiak na koľajničkách, skladaciu stoličku, stolík so svetlom a mikroknižničku ( je v nej aj žehlička, aj lekárnička aj knižky a hudba – teda možno žehličko-lekárničko-knižko-cédéčkáreň ). Je to môj nábytok hoci izba nie je moja. Mám takmer 40 rokov a toto je môj bratislavský domov. Ako každý týždňovkár hovorím, že tu nechcem ostať. Chcem tu zarobiť a peniaze utratiť doma. Mať vlastný byt je teda luxus, ktorý sa mi neoplatí.
Pred časom sme tu bývali celá rodina. Vtedy som pracoval na plný bratislavský úväzok. Bez rodiny by to tu bolo naozaj strelené. Chvíľu sme to vyskúšali ale keď som po troch mesiacoch prišiel domov na tri dni tak bolo rozhodnuté. Mali sme prenajatý pekný byt, dcéra chodila do miestnej školy a žena ma čakávala doma. Vtedy bolo doma v Bratislave. Aj keď aj vtedy sme si hovorili, že tu nebudeme žiť. Že tu len prežijeme časť života. Že tu nie sme doma. Nezarobili sme v podstate nič. Všetko sme nechali majiteľom bytu a Bratislave. Teraz je to o čosi lepšie. Aspoň splácam hypotéku za ( raz bude ) vlastný byt v Košiciach. A prežívam. Žijem v práci a v byte, ktorý občas omylom nazvem domovom. Čítam si v posteli. Občas idem do kina, kníhkupectva a do kaviarne. A na stanicu. Kúpiť si lístok na cestu domov. Mám tu už viac oblečenia ako doma – doma. Domov si vozím knižky a platne. A raz za týždeň seba.
Nesťažujem si. Žije tak polovica tohto mesta. Stretávame sa vo vlakoch. V druhej triede. A sme spokojní. Hovoríme si, že ešte chvíľu a potom sa definitívne vrátime domov. O týždeň sedíme opäť vo vlakoch a cestujeme domov - do bratislavských trojizbových bytov s majiteľmi a ďalšími ( občas sa striedajúcimi ) spolubývajúcimi. Nakoniec sme na tom lepšie ako tí čo sú doma v Bratislave. Máme dva domovy. Jeden domov a jeden slovný omyl. Depresie som mával len na úplnom začiatku. Vyriešil som to v tom švédskom obchodnom dome. Kúpil som si anti-depresíva. Dva pekné obrazy z výpredaja. Sú na nich čierno-biele lietadielka. Mám ich na stene v každom byte. Neboli vlastne len vtedy, keď sme tu žili všetci. Teraz ich mám na stene opäť. Ale len ako prevenciu. A jasne. Sú tu ešte priatelia. Niektorí sa už bratislafikovali. Tu sú doma a domov chodia len na sviatky. Po sviatkoch sa vracajú domov z domova. Ja ešte domov chodím domov.
Neviem prečo som si myslel, že toto sa má volať ako ten film. Ale ani v tom filme sa vlastne nič nestalo. Len znovu prišla jar.
Komentáre
:)
PEKNE