Rieka, po ktorej neplávajú remorkéry nie je riekou. Mesto, ktoré nemá kaviarne s výhľadom na remorkéry nie je mestom. V Bratislave mám rád tú petržalskú stranu a tam je výber obmedzený. Na druhej strane vlastne tiež. Mal som v Bratislave na návšteve dcéru a ženu. Lúčili sme sa tam, kde sa s Bratislavou vždy lúčime a vítame. Pri ceste vlakom je to od ruky ale autom je to ideálne.
Kedysi (pred rokmi) som chodieval do Aušpicu. Dlho som tam nebol, naposledy ma odradili kovové stoličky. Ani neviem, či tam ešte sú ale skúmať to ani nepotrebujem. Samozrejme, že mám k niektorým kaviarňam výhrady. Nemusím snobizmus, pekné autá a vysoké ceny. Odrádzajú ma aj „okolnosti“. AuCafé napĺňa všetky moje averzie a predsa sa tam s rodinou pravidelne (boli aj denné obdobia) vraciame. Dokonca nemusí byť leto. Jeseň (navyše dopoludnia) je tam najlepšia. Tá časť za vstupom, zákruta k tým veľkým tapetám s históriou a koláčikovský kolotoč hneď po ruke. Kávička môže byť. Tu mi cappuccino vyhovuje a aj ženino latte môže byť. Keksíčky sú väčšie ako inde. Okrúhle ako záchranné koleso. Dcéra si tam dáva (jesenný) čaj alebo (letnú) vineu a niečo z kolotoča. Aj ja. Z toho kolotoča. Na jeseň sa človek navyše oblieka tak akosi na širšie a pohľad do zrkadla je milosrdný. A z okna je krásny výhľad.
V lete sedávame na terase. Koláče si nedávam. Obliekame sa akosi na telo. Dcéra ešte takéto zrkadlové problémy nemá. Dáva si zmrzlinový pohár. A mávajú aj noviny. Aj dnes som musel žene priniesť. Ale ja mám radšej výhľad. Na remorkéry. Dnes plávala taká trojička. Tri pri sebe. Zviazané. Modro-žlto-červená vlajka. Rumunsko, Moldavsko alebo Čad. No, Čad asi nie. Ten prvý remorkér, to bola čistá história. Staručký. Okienka s drevenými žalúziami. V predchádzajúcom živote som musel mať niečo s vodou. A loďami. Keď sa priblížili, vyhlásil som v rodine diskutujúcu pauzu. Vypol som a len som sa chvíľu pozeral. Chvíľu. Plávali po prúde a to je len chvíľa. Niekedy sa prechádzam po druhej strane. Z mesta sa vraciam k Dlhým dielom popri rieke – proti prúdu. Keď pri mne pláva remorkér dokážem s ním dlho držať krok. Netuším čo som na tej lodi v predchádzajúcom živote robil ale najviac sa mi páčia tí muži, čo sedia na lavičke na konci lode. Sedia a pozerajú do vody. Občas fajčia. Keď som tam aj s dcérou občas zakývajú. Tak asi to som robil. Nič. Len som z lode občas zakýval. Profesionálny lodný kývač. To je moja vysnívaná profesia. Dnes nekývali. Z AuCafe je to predsa len ďaleko na dohľad. Navyše, kto z tých, čo sedia v AuCafe zakývajú rumunsko-moldavským lodným kývačom. Ani ja som nezakýval. Sedel som a žasol. Ú-žasol.
Kedysi som mal problém pchať sa s našou rodinnou fábinkou na parkovisko plné mojich teoretických celoživotných úspor, o ktoré prichádzam celoživotnými návštevami kaviarní. Na jeseň sú to veľké autá , v lete malé a dokonca ani strechu nemajú. Dnes už taký problém nemám, fábinka oddychovala v tieni. Keď sa pozerám na tú veľkú tapetu s neexistujúcou Bratislavou alebo na rumunský remorkér netuším kto tam ešte sedí. Káva je dobrá a v koláčovom kolotoči sa striedajú zákusky. Dcéra ide a pichne prstom na poschodie. A ja si niekedy predsa len prečítam noviny. Chodím tam rád. Moja snobárina za tristo korún.
Viem, že mnohým bratislavčanom nevonia tá výstavba na nábrežiach. Chápem ich, ale ja sa z toho teším. Teším sa na kaviarne z ktorých bude vidieť staré rumunské remorkéry. A je mi jedno, že to už nebude tá stará Bratislava. Tá je už aj tak len na tapete v AuCafe. Sedí na nej taký starý pán a zopár mužov v uniformách. Z Rakúsko-Uhorska. Mimochodom, pred desiatimi rokmi som dcére povedal, že keď bude mať osemnásť kúpim jej kabriolet. Jasné je, že si ho chcem požičať. Preto ten sľub. K naplneniu je rovnako ďaleko ako pred desiatimi rokmi. Dcéra vtedy nepovedala nič. Ešte nevedela rozprávať. Ležala v perinke. Ale ten sľub si vraj pamätá. Aspoň to hovorí. Mám ešte necelých deväť rokov. A ak ešte bude AuCafe na nábreží, zaparkuje tam jeden staručký kabriolet. Dcéra s otcom. Zadlženým po uši. Ak bude auto štvormiestne berieme aj mamu, inak musí prísť fábinkou a zaparkuje pri nás.
Kaviarenský bedeker:
II. Croissant na bratislavskom sídlisku
III. Apple pie v Tatrách
IV. Tvarohová torta v samoobsluhe
Komentáre
krasne
tak dobre