po pismenku

Normálne som na ne zabudol. Ako som mohol zabudnúť. Na kopaničky. Na zimu. Keď som si teraz spomenul ešte ma bolí zadok. To bol šport. Hotový adrenalín.

To bolo vždy v zime. Videli ste mladých a malých chlapcov ako sa rozbehnú a padnú zadkom na zem. Čosi tam držia a letia. A brzdia. Občas. To pod zadkom to boli tie kopaničky.

Na výrobu kopaničiek ste potrebovali korčule, ktoré ste už nepotrebovali. Napríklad ste z nich vyrástli alebo nejaký iný chlapec vyrástol. Dievčatá vyrásť nemuseli. Dievčatá majú korčule, ktoré nie sú vhodné na výrobu kopaničiek. Kopaničky to sú adrenalín a tie dievčenské zúbky na korčuliach, čo na nich robia dievčatá také piruety nevyhovujú. Na kopaničkách sa nerobia piruety ale len sa na nich letí. Tak korčule. Chlapčenské. Dve. Pár. Jedna tiež nestačí, lebo na nej by ste nedokázali udržať rovnováhu. V primeranej rýchlosti by ste si rozdrvili niektorú ruku. Pravú alebo ľavú. Tak dve chlapčenské korčule. Staré aby vám nebolo ľúto, že musíte dať dole korčuliarske nože. Nemyslím, že by ste v tých topánkach chodili a ani na brzdenie na kopaničkách nie sú vhodné. Navyše už sme si povedali, že korčule sú vám malé. Tak korčule. Tie nože.

Potom doska. Taká aký máte zadok. Malá. A niečo na dosku. Vankúš sa neodporúčal. To by ste ho tam museli priklincovať a mama taký vankúš nemala. Mne pomohol otec. Dal mi na dosku hrubý polystyrén a na to ešte takú koženku. Normálne formula. Na zadok. To sú kopaničky. Dole korčule, na tom doska a na tom niečo aby nebolo tvrdo. Jazdy neboli dlhé ale trasiace boli dosť. Zadok bolel. Bez polystyrénu by bolel aj inak ako len spomienkovo. A ešte niečo nám chýba. Kopaničkárska dráha.

Na výrobu kopaničiarskej dráhy potrebujete kopec a ľad. Kopec a ľad dostanete v zime. Občas zadarmo a občas ani nie. Zadarmo bol mráz. A k mrázu ste pridali vodu. Tá bola skoro zadarmo. Bol socializmus. Tak tú vodu ste nosili vo vedrách na kopec a ak ste mali šikovného otca natiahli ste hadicu. A bol ľad. A bola kopaničkárska dráha. No, normálna dlhá šmykľavka. Ale naozaj dlhá. V mojom detstve som chodil na dve kopaničkárske dráhy. Jednu sme mali pod blokom. Tú som aj polieval. Dvadsať strmých metrov. Sto cez park. Pomedzi stromy. Tam mi občas chýbali zúbky piruetových korčulí. Brzdilo sa len tak nohami. Nie, že by ste na ľade dokázali pribrzdiť s korčuľami pod zadkom. Nohy trafili niektorý strom a vy ste museli popérovať. Odtlmiť náraz a nepustiť hlavu k stromu. To za nič na svete. To by bolo po kapaničkárskej hlave.

Druhá dráha bola v takom lesíku za blokmi. Trochu ďaleko ale stála za to. Dvesto dlhých metrov a brzdenie na dvoch metroch. To bolo peklo. Na konci stál strom a dvesto metrov sa pérovalo veľmi ťažko. Skoro sa nepérovalo. To ste museli ľahnúť na bok kým sa dalo. Táto dráha patrila iným chlapcom. Ak tam náhodou boli nemali sme nárok ani šancu. Oni tam nanosili vodu a to netuším ako. A mali o pár rokov viac ako my. Proste adrenalín aj v prípade, že ste sa nešmykli.

Dnes sa nekopaničkáruje nikto. Nikto nemá kopaničky. Kopaničky sú out. O jedných ale viem. Sú u nás doma v pivnici. Ak ich otec nevyhodil. Ale myslím, že nevyhodil. Sú také pekné a on ich urobili. Pred tridsiatimi rokmi. Starožitnosť.

Bola aj letná verzia kopaničiek. Káry. O tom ale nabudúce.