po pismenku

Veci plánujeme dôkladne. Aj cesty plánujeme dôkladne. Aj výlety plánujeme dôkladne. Aj výlet do Prahy sme plánovali. Ale pravda je, že nie úplne dôkladne. Denné plánovanie ( teda, čo budeme robiť zajtra ) sme si nechali na denné plánovanie. Teda večerné. Ale cesta bola naplánovaná klasicky s mapou. A tak sme objavili Košice.

My Košice poznáme, aby bolo jasné. My v Košiciach žijeme. Ale o týchto Košiciach sme doteraz nič nevedeli. Košice sú od Košíc vzdialené asi 700 kilometrov. Tak voľajako to ( od oka ) odhadujem. Tak sme teda išli do Prahy s tým, že cestou domov sa zastavíme v Košiciach. Aj tak sme chceli ísť cez južné Čechy. V Hlubokej sme si chceli zaspievať ... rozvíjej se poupátko ... a v miestej fontánke si chceli moje dievčatá zaviazať šnúrky na topánkach.  Cestovať sme chceli za pyšnou princeznou a cez juhočeské rybníky. A tam na ceste sme ich na mape objavili. Košice. Trošičku pod Táborom.  Na pol ceste medzi Prahou a pyšnou princeznou.

Vždy je to tak, že všetko so všetkým súvisí a veci na seba nadväzujú. Aj v Prahe to tak bolo veľa krát. Aj v prípade cesty za princeznou. Náš detský bedeker nás zaviedol aj na Vyšehrad a na český panteón a tam sme zastali aj pred Vladimírom Rážom. Mne to meno nehovorilo vôbec nič, moja žena vedela okamžite. To je predsa kráľ Miroslav. Ale toto má byť vlastne o Košiciach. A vlastne to o Košiciach je. Súvisí to s cestou z Košíc do Košíc cez Košice a aj vyšehradský cintorín.

Na Košice som sa tešil od začiatku. Chvíľami dokonca viac ako na Prahu. Ale v Prahe to bolo samozrejme inak. Boli sme nadšení a spokojní a na nohách som mal mozole od chodenia.  Sedem pražských dní ubehlo a pred nami bol ôsmy deň. Cestovanie domov. Najprv ranná káva. Mohli sme si ju síce nechať na cestu ale neriskovali sme. Cestou tam nám to celkom nevyšlo. Pár krát sme z diaľnice odbočili aj u nás aj u nich ale nič po čom by nám srdce pišťalo sme nenašli. Nakoniec mi srdce zapišťalo až keď mi žena ( navigujúca a upozorňujúca na známe mená v okolí diaľnice ) povedala: Tasov. Tak sme sa odfotili pri Demlovom kostolíku na kopci a kávu si dali v miestnej cukrárni. Zabudnite na latte a cappuccino.  Vidiecke presso s mliekom. Nesťažujem sa. Bolo to veľmi milé, akurát už bolo po obede a bola to moja prvá káva. Pri spiatočnej ceste sme sa tomu chceli teda vyhnúť. Tomu blúdeniu za rannou kávou. Trvalo nám to 45 minút. Mal som ranné mozole na nohách. Zlyhali všetky naše žižkovské istoty. Zlyhali všetky vinohradské istoty. Už sme sa vracali k autu, že to možno vzdáme a našli sme ju. Kaviareň sme mali dvadsať metrov od brány akurát nie doľava ale doprava. Mali sme v sebe rannú kávu, sedeli sme v aute a vyrazili sme smer južné Čechy. Smer Košice.

Všetci nás strašili pražskými zápchami. V miestnych novinách boli každý deň ďalšie informácie o rozkopávkach a dopravných zmätkoch. V televízii radili nechať autá doma a cestovať metrom či električkou. Tak neviem. Asi sme cestovali vždy mimo špičky pretože o žiadnych zápchach neviem. Bolo to v pohode a relatívne rýchlo aj keď české diaľnice ( aspoň tá bratislavsko-pražská ) sú panelové a v autách sa celkom milo nadskakuje a natriasa. Zábavné. Ale keď budem mať v puse protézu asi pôjdem po vedľajších cestách. Ešte ju nemám ale na vedľajšie sme odbočili.

Košice sme našli hneď. Pravdu povediac žiadna sláva. Hlavne ak si predstavíte české dedinky a náves s rybníčkom. Také sme našli trochu južnejšie. Košiciam k tomu niečo chýbalo. Aj v kilometroch aj tak vôbec. Naozaj nič mimoriadne. Škaredý kultúrny dom. Také tie socíkovské betónové potraviny. Obecný úrad bez erbu a zatvorená pošta. A my sme stále dúfali, že budú mať pohľadnicu. Odfotili sme sa pri tabuľke na začiatku dedinky, pri tabuľke na konci dedinky a pri tabuľkách na opačnom konci dedinky. A odfotili sme si aj kultúrny dom a obecný úrad. Pri poslednej fotke ( na konci dediny ) sa nám prihovorila pani z posledného košického domu. Alebo z prvého, záleží odkiaľ prichádzate. Tak tých košičanov sa tam fotilo viac. Myslím tým, nás košičanov z Košíc. Zo slovenských Košíc. Vraj aj pred takými 15-timi rokmi. Primár jednej z košických nemocníc. Našich nemocníc. V malých Košiciach nemocnicu nemajú. Ani kaviareň mimochodom. Hospodu áno, ale pri tých škaredých potravinách.  Pani si s tým košickým primárom dodnes píše a ak sa dobre pamätám, bola už v Košiciach na návšteve. Nie u seba. U nás. Neviem, či sa odfotila aj pri tabuľke a nemôžem sa jej na to už ani opýtať. Adresy sme si nevymenili. Ale tú pohľadnicu predsa len mám. Pani nám poradila, že v potravinách. Tak sme si kúpili tri. Inak, boli drahšie ako pražské. Ale pražské má každý. Ktorý košičan má ale pohľadnicu z Košíc. Z tých ich Košíc. Len jedno nám nevyšlo. Tá pošta. Ak by nebola zatvorená, poslali by sme si pohľadnicu z Košíc do Košíc.

Mimochodom, tá cesta cez južné Čechy bola úžasná. V Hlubokej sme si zaspievali a zavázali tkaničky. Ochkali sme pri rybníkoch a jedli tam maliny, achkali sme pri Červenej Lhote a ešte aj nočná káva v Jindřichovom Hradci bola fajn. No dobrý výlet. Aj cesta domov. A keď sa to tak vezme tak aj Košice.  

Dodatok: na výlete v Prahe boli aj vegetariáni .