po pismenku

Reč bude o koláčoch. O koláčoch čo sa volali kožka z mŕtveho. O koláčoch, čo som ja tak volal. A keď mám povedať úplnú pravdu volal som ho kofka f mkveho. Na “m“ je dĺžeň. Kofka f mmmkveho.

Po nedeľnom obede sme mali vždy rozdelenú prácu. Deti a teda aj ja vyniesť kôš. Otec išiel umyť riad. Umývačky neboli a vlastne ani dnes nemáme. Umývačkou bol otec. Potom sme trochu oddychovali. Pamätám sa na časy, že sme si išli ľahnúť a dali sme si ( v českých filmoch tak hovoria ) šlofíka. Najkrajšieho šlofíka čo si pamätám si dával môj naďapa. Ležal v letnej kuchyni na gauči, nad ním hralo maďarské rádio jubilantom čardáše a halgató a na naďapovi ležali všetky okoloidúce mačky. U nás doma, na štvrtom poschodí mačky nechodili. Mali sme od detstva dve korytnačky ale dávať si ich na brucho po nedeľnom obede mi nenapadlo. Na rádio si nespomínam, viem, že som mal rád popoludňajšie hry pre deti ale marí sa mi, že to bola sobota. Tak sme si oddychovali a otec umýval riad.

Potom boli dve možnosti. Alebo išiel otec po zmrzlinu alebo mama nakrájala koláč. Takže najprv na zmrzlinu. V okolí nášho bloku boli dve zmrzlinárne. Obe na Luniku dva pri Kine družba. Jedna v cukrárni. Taká tá čo sa natočí to kornútika zo stroja. Cukráreň sama o sebe stojí za zmienku ale keďže dnes by išlo o konkurenciu maminým koláčom nespomínam. Zmrzlina zo stroja sa nehodila. Otec išiel s čínskou termoskou na polievku a tam neviem ako by merali, že koľko nakrútilo. Na čínsku termosku a dovoz zmrzliny domov sa hodil maličký stánok pri kine. Plechová búda tam stála vždy. Vždy od kedy som bol pri vedomí. Zmrzlinár chodil v staručičkom trabante. Nie v tom klasickom ale v tom o čosi staršom. V tom aute priviezol asi ingrediencie a pripravil zmrzlinu pre sídlisko. V búdke mal pult a dve guľaté dvierka. Takže dva druhy. Viac sa nedalo. Punčová a čokoládová. Čokoládová a punčová. V punčovej hrozienka. Nikdy to nemenil. V nedeľu nám otec priniesol v žltej čínskej termoske ružovú punčovú a hnedú čokoládovú. Mama si s otcom urobili kávu. To znamená, že oco urobil mame kávu, lebo v nedeľu po obede mal službu on. Oco nikdy ( až na malé výnimky ) kávu nepil. Keď mama povedala: dáme si kávu, znamenalo to, že oco ju urobí a mama ju vypije. Tureckú kávu s cukrom.

Niekedy ale zmrzlina nebola. To bola sezónna záležitosť. Leto a trochu okolo. Inak tam trabant neparkoval a ísť niekam inam bolo aj napriek žltej termoske riziko. Tak vtedy. Vtedy sa nakrájali koláče. Mama vytiahla pekáč a bolo to. Nedeľné popoludnie. Rodičovská káva a koláče. My ( so sestrou ) sme pili v zime čaj a v lete sirupovú vodu alebo ( v lepších dobách ) vodu so sankvikom. Teda s lepším sirupom. Takým kapitalistickým. A koláče. Mama je na koláče majster. Každá mama je asi na koláče majster. U nás víťazili štrúdle, makové a orechové a akékoľvek. Ale mama vedela aj iné. Jej špecialitou bolo niečo z piškótového cesta. Asi plnené jabĺčkom alebo lekvárom alebo neviem. Volal som to kožka z mŕtveho, len primerane rastu mliečných zubov. Keď som po prvý raz pichol prstom do toho cesta tak mi mama nerozumela. Toto fi neprofim, to je kofka f mmkveho. Neskôr mama pochopila, a ( nespomeniem si ako ) aj presvedčila, že z mŕtveho to nebude. Asi mi ukázala celý proces pečenia. Bol to teda môj prvý recept. Ale zabudol som. Ako na smrť. Ako na kožu z mŕtveho.

Viete, čo som mal najradšej? Odrezky. Z koláča samozrejme, nie z kože. Také tie dlhé pásy čo sa odrežú po bokoch pekáča aby kožky z mŕtveho boli nakrájané na malé a pravidelné kocky. Posypali sa ešte práškovým cukrom. Tak ja som mal najradšej tie odrezky z kože. Bez posýpky. Dlhé a teplé. Koža ešte nestihla vychladúť. Dodnes ich moja mama robí, ale už spolu nebývame.

Mimochodom zmrzlinu už pri kine nepredávajú. Tá búda tam stála dlho ale boj s globalizáciou prehrala. Punčová a čokoládová alebo čokoládová a punčová už v tejto dobe nemali šancu. Trabant už zmrzlinu na naše sídlisko nepriváža. A keď teraz rozmýšľam, taká zmrzlina do žltej termosky tam už nikde nie je. To si musíte kúpiť v hypercentrách tie ich kelímky. Aj mama kupuje, keď ideme s dcérou na návštevu. Občas ideme aj na nedeľný obed. Rezne nám už mama nerobí, vie že vegetariánčime, ale čiga-biga polievku nám stále prepašuje. Po obede ide oco umývať riad hoci sa občas snažíme túto rodinnú tradíciu zmeniť. A potom si dáme kávu s koláčmi. Všetci. Bez otca. Ten jej stále neprišiel na chuť. Štrúdle alebo osie hniezda a na kocky nakrájaná kožka z mŕtveho. Podľa mňa, tie najlepšie odrezky teraz dostáva otec. Trochu mu závidím.

Dodatok: Nedá mi to. Aj z tej cukrárne nosil oco skvelé koláče. A veľa. Miloval som kokosovú roládu s lekvárom. Do tej som bol zamilovaný. Úžasné boli aj špice a krémeše. A ešte mimochodom.  V tej cukrárni predávali aj žuvačky Donald. Áno, tie s takým komixom čo sme zbierali. A mali aj Sevac a Pedro. Hubba bubba nie. Tie mali v Tuzexe.

Dodatok dodatku: Teraz mi to zaplo. Veď aj tá kokosová roláda bola obalená v koži z mŕtveho.