po pismenku

Poznáte to. Vesničko má středisková. To s tými zápalkami, čo ich vždy dával späť do krabičky až kým mu. No áno. Až kým neopálilo to miesto tam o ktorom netreba hovoriť, že kde je. Tak moja dcéra si tú scénku zahrala včera naživo. Akože naozaj.

„Nerob to“ povedal som svojej dcére asi tristo krát. „Nepočula si, hovorím ti, nerob to“ povedala moja žena mojej dcére asi štyristo krát. „Prečo nepočúvaš rodičov, prestaň to robiť“ povedala moja svokruša mojej dcére asi päťsto krát. 500 + 400 + 300 rovná sa 1 200. Povedali sme to dcére tisíc dvesto krát. Plus mínus. A nech ma trafí šľak ak to nebolo viac plus ako mínus. Ale našej dcére to nestačilo. Naša dcéra má vlastnú hlavu a všetko vie najlepšie. Hlavu používa na rôzne veci. Napríklad aj na státie. Akože stojí na hlave.

To vôbec neviem, kedy ju to prepadlo. Tá potreba, stáť na hlave. Ale má takú mániu. Takú mániu má na rôznych miestach ale jedno miesto je úplne špeciálne. V hale pri kresle. Normálny človek keď ide v hale okolo kresla tak sa posadí a pozrie sa, že čo nového je v televízore alebo si len tak sadne, lebo do kresla si treba sadnúť. To urobí každý normálny člen našej rodiny. Teda: ja, moja žena, babka, náš pes a zatiaľ aj každá návšteva. Naša dcéra nie. Naša dcéra keď ide okolo toho kresla tak sa postaví na hlavu. Nie akože. Nie obrazne. Naozaj. Doslova. Do písmena.

„Nerob to“ poviem vždy dcére, keď vidím, že sa blíži ku kreslu. Ale to by som mohol povedať svojmu psovi: „prosím ťa, Baška, skoč do chladničky a dones mi chladené pivo“. A môj pes by mi povedal: „toto je normálne že buzerácia, dobre vieš, že v chladničke nie je žiadne pivo a už vôbec nie chladené“ a ten pes by síce papuľoval ale mal by pravdu, lebo my sme pivo v chladničke nemali posledných asi dvadsaťsedem rokov. Ale moja dcéra je iná káva. To skôr by mi ten pes doniesol to pivo ako by nás ona počúvla len tak. Na prvé slovo.

„Nerob to“ poviem a ona nepovie nič. Najčastejšie. Keď má dobrú náladu tak povie: „ale tatko“ alebo sa usmeje. Keď má zlú náladu tak povie: „jóóój oteec“ a neusmeje sa. Keď má normálnu náladu nepovie nič a ani sa netvári. Len sa postaví na hlavu. Aj včera to tak bolo. Obúval som si topánky lebo som išiel so psom na prechádzku. Žena si obúvala topánky, lebo išla so psom na prechádzku. Babka si neobúvala topánky, lebo pozerala televízor. Dcéra si vyzula papuče a zhodila si z hlavy obľúbenú čelenku lebo išla okolo kresla.

„Nerob to“ povedal som tristo a prvý raz. „Nepočula si? Nerob to“ povedala žena štyristo a prvý raz. „Ja sa na to nemôžem pozerať, ty si niečo urobíš“ povedala babka päťsto a prvý raz. Dcéra nepovedala nič lebo mala normálnu náladu a postavila sa na hlavu. Pri tom kresle. Má tam takú deku a kreslo ju má zachytiť keď to neudrží na hlave. Aspoň si myslím, že si to tak myslí.

Ja som inak normálny. Keď už moja dcéra stojí na hlave poviem jej: „aspoň si vystri nohy“. Ako taký tréner. Keď už ma nepočúva, že to nemá robiť, tak nech to aspoň robí poriadne. Je zvláštne, že vtedy, nech má dcéra akúkoľvek náladu, tak ma počúva. Aj včera. Vystrela nohy aby bola stojka na hlave taká voľajaká poriadna. A potom to prišlo. Raz to muselo prísť. Tak ako vo Vesničke. Nehovorili sme jej to zbytočne tisíc dvesto a tri krát. Drbla.

Kreslo nezafungovalo. Nezachytilo ju. Dcéra neudržala rovnováhu do strany. Do strany nie je kreslo. Do strany boli parkety a jej obľúbená čelenka. Prááásk. Zvuk ako keď vám dcéra, ktorá stojí na hlave spadne na parkety a cestou zvalcuje obľúbenú plastovú členku. Práásk. Ako keď na parkety padne vaša dcéra. Prááásk. Ako keď praskne obľúbená čelenka vašej dcéry. A potom bolo chvíľu ticho. Asi jeden a štvrť sekundy. A potom si dcéra všimla čelenku.

„Nieeee! Nieeee! Nieeee!“ zaručala moja dcéra ako keď si moja dcéra všimne, že jej obľúbená čelenka je síce ešte obľúbená ale už vlastne nie je čelenka. „Nič sa ti nestalo?“ opýtal som sa ale nereagovala. Nereagovala tak, ako nereaguje niekto, kto je v úplnom poriadku len dostal od života po papuli. Takú dobre mierenú a mierne pevnú a primerane určenú. No hovorím, takú od života. Vedeli sme, že to rozchodí.

„Som ti hovoril, ale ty si nedáš povedať“ povedal som po prvý raz. „Hovorila som ti?“ povedala žena po prvý raz. „Nehovorili sme ti, že to takto dopadne?“ povedala babka po prvý raz. Dcéra rumázgala a mala z toho totálne nervy. Obľúbená čelenka bola minulosťou a boľavý bok prítomnosťou. Večer sme jej to natreli tea tree oilom. Ten bok samozrejme. Lebo tea tree oil zahojí všetky rany. Teda s výnimkou čelenky. A čo sa týka poučenia to si nie som celkom istý, ale možno: daj na dobré rady svojich rodičov a svojej babky ak to už povedali viac ako tisíc dvesto krát. A ešte: stojku na hlave rob len vtedy ak máš kreslo aj na boku.