po pismenku

 

Lebo pravda je, že ja som Hippokratovu prísahu neskladal. Ja ani neviem, čo je v nej. Ale viem, že pionier nikdy neklame. A lekár je, myslím si, viac ako pionier. Prinajhoršom je ako pionier. Pomáha slabším. Keď je niekto slabší na pľúca alebo na hrdlo alebo na krivú chrbticu ide za lekárom. Lekár mu má pomôcť. Lekár ho nemá oklamať.

Moja dcéra je slabšia na krivú chrbticu. Je v puberte a tak sa hrbí. Ja nie som lekár a ani pionier, tak neviem prečo. Ale je to tak. „Nehrb sa“ povedala žena mojej dcére. „Počuješ?“ povedal som ja svojej dcére aby som svojej žene prišiel na pomoc. Lebo moja dcéra sa nevyrovnala. „Budeš mať krivú chrbticu“ povedala moja žena. „Počuješ?“ povedal som ja. Dcéra nepovedala nič, len mykla plecami. Krivými.

„Musíme ísť k lekárovi“ povedala mi moja žena, keď raz prišla s dcérou od lekárky. Toľko viem, že od pediatričky. A viem, že moja žena aj povedala, že čo je zač ten lekár ku ktorému ich poslala pediatrička, ale ja som lekársku fakultu nevyštudoval a tak som si to nezapamätal. Ale k takému, čo je cez krivú chrbticu.

„Vidíš? Nehovorila som ti, že sa nemáš hrbiť“ povedala moja žena mojej dcére, lebo ako vždy mala pravdu. „Hovorila“ povedal som ja, keď dcéra bola ticho: „hovorila ti to mama a ja som svedok“. Prišla na to pediatrička. Že naša dcéra je krivá. Pediatrička nemôže vedieť všetko ale toľko vie, že krivú chrbticu treba ukázať špecialistovi. Tomu, čo si neviem spomenúť, že ako sa volá. Momentálne si dokonca nespomeniem ani na to ako sa volá špecialista, ktorý rieši problém so zabúdaním. To vlastne aj tak nie je dôležité, lebo dôležité je, čo sa stalo u špecialistu cez krivú chrbticu. Ten moju dcéru oklamal.

„Ty, keby si vedel ako som na neho žmurkala“ povedala mi žena, keď dcéra nebola pri nás a už sa od špecialistu vrátili. "Žmurkala?" nerozumel som svojej žene ani jedno slovo.  „No, v podstate je v poriadku, má len tak trochu vychýlenú chrbticu, čo je vraj v tomto veku normálne“. „Ale tomu žmurkaniu aj tak nerozumiem“ povedal som žene, lebo ak žmurkala len tak, tak by mala ísť špecialistovi na oči, čo sa samozrejme tiež volá inak ako len očiar. „No on jej to normálne hovoril, že je to v poriadku, tak som do toho vletela, že vidíš, aj pán doktor hovorí, že máš krivú chrbticu, to máš z toho ako krivo sedíš pred televízorom“. „Aha“ povedal som a stále som ničomu nerozumel. „No a on vypučil oči, tak som na neho žmurkala“. „A?“ povedal som vetu ak sa teraz dohodneme že písmeno A sa dá považovať za vetu. „A čo?“ žena moju vetu za vetu nepovažovala. „Že čo povedal doktor?“. „Jááj, no jasne“ povedala žena a dodala: „povedal jej, že mám pravdu a že pri televízore nemá byť vykrivená“. „No vidíš, nehovorili sme jej to?“ povedal som ale potom mi to došlo. Ten doktor našu dcéru oklamal. Ten doktor jej mal povedať: „si úplne normálne vykrivená a nič si z toho nerob, stále sa môžeš pri televízore váľať ako chceš“. Ale to by na neho moja žena nemohla žmurkať.

Tak neviem, môže pravda ustúpiť jednej žene čo žmurká?  Ja napríklad môžem, lebo jednak je to moja žena a jednak nie som doktor ale u doktora si nie som istý. A tak som si to naštudoval. Tú Hippokratovu prísahu. A je to tam: Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím“. A toto bezprávie bolo. Teda na mojej dcére. Lebo na mojej žene to bezprávie nebolo. Na mojej žene to bolo „právie“, lebo kto už má väčšie právie ak nie matka vykrivenej pubescentky. Aj keď je tá pubescentka vykrivená iba tak normálne.