po pismenku

 

Každý teraz vymýšľa 3-D televízory. Mohol by som povedať, že mám kolegu, ktorý z takého výskumu nič nemá. V detstve spadol a vidí len na jedno oko. 3-D nevidí nič. Vidí 2-D a to je ešte rád, že 2-D na jedno oko. Ja vidím normálne a hoci nerozumiem tomu, ako môžem dvoma očami vidieť 3-D nesťažujem sa na to. Lezie mi na nervy technický pokrok z iného hľadiska.

Mne vlastne lezú na nervy hlavne tie tenké televízory. Plazmy a tie druhé, čo vyzerajú úplne tak isto ako plazmy, ale nie sú to plazmy. Teda tie druhé. To je pri nich v každom obchode napísané, či sú plazmy, alebo tie druhé a koľko stoja a tak podobne. Ale nie je pri nich napísané, že aké sú úzke. Lebo to by takého človeka vychovaného v tej dobe ako ja odradilo. Nadobro. Vôbec by potom nepozeral televízor a nedozvedel by sa, že budú aj 3-D televízory a potom budú také televízory, čo budú už také úzke ako tapeta. Tak taký televízor ja nepotrebujem.

Televízor totiž vždy tvoril súčasť bytu. Pamätám si ako som u starých rodičov na prázdninách zaspával pred drevenou skrinkou s vypuklým sklom. Prepínalo sa to na boku veľkým bielym gombíkom a druhým veľkým gombíkom sa pridával zvuk.  Myslím, že bol ešte jeden gombík, ktorým sa to celé zapínalo, ale ten, čo si pamätám, nefungoval. Normálne sa len vopchala šnúra do zástrčky a po pol minúte naskočil šum. Po ďalšej polminútke sa objavili také čierno-biele čiary a potom po takých troch minútkach bola tma ale už bolo počuť zvuk. A potom už úplne nakoniec všetko zablikalo a bol aj obraz aj zvuk. A mohlo sa prepínať.

U mojich starých rodičov sa prepínať nemuselo. Mohlo sa, ale nebolo treba. Vždy sa totiž preplo len na maďarskú televíziu. Pozreli sme si Esti mese a potom nejaké správy z Maďarskej ľudovej republiky a potom niečo čo išlo potom. Cez Esti mese zaspal starý otec a začal chrápať. Trochu sa pridal zvuk a potom zaspala stará mama a začala tiež chrápať a tak som pridal ešte trochu zvuk a už potom som zaspal aj ja. Potom som sa ráno zobudil a televízor už nešiel, čo znamená, že alebo starý otec, alebo stará mama sa zobudili a prišuchtali sa spod periny. Asi trochu prikúrili v kachliach a vypli televízor. A hlavne, hlavne urobili to, čo sa už dnes nedá urobiť na žiadnej plazme.

Každé ráno bola na televízore mojich starých rodičov pekne vyrovnaná dečka. Moja stará mama bola najlepšia dečkárka v širokom okolí. Robila také krásne dečky, že by dokonca uspeli aj v dnešnej dobe, keby samozrejme bolo kde tie dečky dať. Lebo s televíznymi dečkami je koniec. Dnes už si dečku na takú plazmu alebo ten druhý televízor, čo je taký istý ale inak sa volá nedáte. Teoreticky by ste si tam dečku mohli zavesiť ale asi by vám prekrývala pol obrazovky. A aj z druhej strany. Na druhej strane by to neprekážalo a podľa mňa niekedy ani na prednej ale ľudia to už tam nemajú. Na taký televízor dečku nedáte. To už nie je televízor.

Na taký dnešný televízor nedáte už ani bábiku v kroji alebo porcelánového jeleňa alebo takú bielu keramickú sošku kajakárov, ktorú mali kedysi v každom poriadnom byte. Jednak takú sošku alebo bábiku už na ten televízor nevycentrujete tak, aby nespadol a jednak aj keby ste vycentrovali nedáte to tam, lebo bez dečky to nie je ono. Dečka bola estetická a aj užitočná, lebo sa taká socha kajakárov nezaprášila zdola.

A hlavne to bol kolorit. Televízor bol čierno-biely ale napriek tomu to malo kolorit. Dnes má každý televízor toľko kolórov, že to jedno obyčajné ľudské oko ani nezaregistruje ale kolorit tam už nie je. Všetko sú to také tenké plátky. Úplne o ničom. Mňa proste ten technický pokrok nebaví. Televízne dečky nám zanikli.