po pismenku

Ja zo štvrtého, Ivan B. z druhého a dvaja bratia z prízemia susednej brány sme mali Barbarellu. Tú  Barbarellu z pivnice nášho bloku. Dohoda bola jasná. Barbarella bude spoločná. Nikto si ju neprivlastní. Bude to naše spoločné tajomstvo a spoločná láska. Barbarellu sme si poctivo požičiavali. Nespomeniem si na to ako sme vyriešili bratov. Či mali nárok na dvojnásobný čas alebo sa počítali pobyty v bytoch. Boli sme štyria z troch bytov. Neviem ale dôležité to teraz nie je. Nikto ju nemal mať na vždy. Nikto. Ale ja som kamarátov podviedol. Pochopí to každý, kto videl Barbarellu.

Barbarella bola kreslená a čierno biela. Revue svetovej literatúry malo síce farebnú obálku ale obrázky boli čiernobiele. Myslím, že Barbarella bola aj tak čierno biela. Neviem či som to urobil hneď pri prvom domácom pobyte. Teda či som to urobil hneď vtedy, keď prišlo poradie na mňa. Keď mi Ivan B. odovzdal Barbarellu. Čo ja viem, asi na týždeň. Alebo na tri dni. Alebo na tridsať minút. Už si nespomínam ako často sme si ju požičiavali. Bol som s ňou sám v detskej izbe. Detskú izbu som mával chvíľami sám a chvíľami so sestrou. Podľa toho ako obmedzoval náš životný priestor trojizbový panelákový byt. Mimochodom Ivan B. mal svoju izbu vždy. Tiež mal sestru ale mali štorizbový. Vtedy som s ňou bol ale určite sám. Pri sestre by som to neurobil. Sestra bola staršia.

Mal som Barbarellu pred sebou. Na stole. Ležala mi pri rukách. Položil som na ňu tenký priesvitný papier. Taký ako sa používal v písacích strojoch. Pod indigom. Indigo bol modrý prieklepový papier. Ak niekto niečo na písacom stroji písal potreboval prvý normálny papier a potom modrý a tenký a modrý a tenký a modrý a tak ďalej. Podľa počtu kópií. Tak ten tenký papier mi daroval Barbarellu. Položil som ho na komiks. Na ten najodvážnejší obrázok. Tam kde bola v tej najzvláštnejšej pozícii a kde bolo takmer všetko vidieť. Pokiaľ sa pamätám, úplne všetko vidieť nebolo. Aj keď. Teraz som si Barbarellu googloval a na niektorých obrázkoch tej čierno bielej kreslenej ženy vidieť naozaj všetko. Na tej našej všetko nebolo. Teda bolo a preto to nebolo. Však rozumiete. Ale na mojej Barbarelle bolo všetko. Teda nebolo nič. Obkreslil som ju pozorne. A detailne. Vynechal som len to čo bolo navyše. To zahaľujúce. A dokreslil som to, čo tam nebolo. A potom to tam bolo. Trvalo to pár minút a na stole som mal druhú Barbarellu. Hanbatú že až. Hanbatú úplne. Do začervenania.

Ivanovi B. alebo bratom z prízemia som nepovedal nič. V stanovený čas som im vrátil tú pôvodnú. Tú polohanbatú. Tú svoju úplne hanbatú som si nechal. Nepovedal som im nič. Ani slovo. Mal som s Barbarellou tajomstvo. S tou svojou. S tou na tenkom papieri.

Raz to prasknúť muselo. Ani neviem čo som si myslel. Asi za mňa rozmýšľali hormóny. Chlapčenské hormóny. No, akože mnou lomcovala puberta. To som si naozaj myslel, že v mojej detskej izbe budem celkom nepozorovane žiť s Barbarellou? S úplne nahou ženou ? Samozrejme, že to prasklo. Raz to prasknúť muselo. Raz večer som prišiel domov a moja mama sa už s Barbarellou poznala. Zoznámili sa. Ani cez ňu neprehodila niečo na zakrytie. Myslím nejaký iný prieklepový papier. Aby neprechladla. Stál som v detskej izbe a na stole ležala ona a pri stole stála mama. Moja mama je v pohode. Nerobila cirkus z toho, že mám v izbe nahú babu. Len jedna vec jej nešla do hlavy. Ako to, že dokážem tak perfektne nakresliť nahú babu. To nechápala. Kreslil som tak normálne. Nikto v rodine by nepredpokladal, že okrem áut, lietadiel a tankov dokážem nakresliť aj takú postavu. Dokonalú. Lebo tá Barbarella bola dokonalá.

Myslím, že moja mama mala najväčšiu dilemu práve z toho. Ako som to dokázal. O pivnici a originálnej Barbarelle som jej samozrejme nepovedal nič. Nemohol som udať svojho najlepšieho kamaráta. Nemohol som povedať, že Ivan B. má Barbarellu ešte krajšiu. Mimochodom to by ma zaujímalo, či aj Ivana B. prichytili s Revue svetovej literatúry. Desaťročný chlapec čo číta prekladovú literatúru a navyše takú čo vydávali v 68-om. Myslím, že naši rodičia vtedy prišli na to že majú dvoch géniov. Jeden je výtvarným objavom a druhý číta Jean Paul Sartra. Dvaja desaťroční géniovia z druhého a štvrtého poschodia. My dvaja a Barbarella. A samozrejme tí dvaja bratia na prízemí.