po pismenku

Nohy sa mi rozbehli. Sedel som si na stoličke a nohy začali pochodovať. Poznáte to. Najprv som si teda myslel, že možno nie ale určite áno. Overil som si to. Opýtal som sa kolegov: „Počúvajte, to sa vám stáva, že sa vám nohy rozbehnú a zadok sa ani nepohne?“. „Jasne, mne sa to stáva vždy keď prudko rozmýšľam“ odpovedal kolega. Na to sa nič múdre povedať nedá a ja som ani nič nepovedal. Teda múdre. Lebo som povedal: „To sa mi tak často nestáva“. Akože sa mi nestáva aby som často prudko rozmýšľal. A potom mi to trklo. Moja žena má nohy nervózne často. Veľmi často.

„Ježkove oči“ povie mi žena bežne takto večer. „Čo?“ opýtam sa ale už viem čo povie. Lebo nohy jej trepocú jedna báseň a zadok sedí. „Mám nervózne nohy“ povie a ja to aj tak viem. Má nervózne nohy a ja to aj vidím. Lebo jej nervózne nohy sú také viditeľné, že až. Sú také nervózne, že moja žena z toho bežne dostane nervy. Ja jej aj chcem pomôcť ale neviem ako. Už som skúšal všeličo. Masíroval som tie nervózne nohy, alebo som ženu upokojoval, alebo som nepovedal nič, alebo som ženu ignoroval, pričom je jasné, že som ignoroval nohy a nie ženu a nič. Vonkoncom nič. Lebo ja som toto nevedel.

Ja som sa mal najprv kolegu opýtať aby som vedel, že z čoho to je. Alebo som sa mohol kohokoľvek opýtať. A bolo by. Vedel by som, čo treba povedať: „Počúvaj milá žena, ty už tak prudko neuvažuj a bude pokoj“. Akože ja by som samozrejme myslel na to, že budú pokojné nohy. Tak asi tak. Len mne to nikdy tak neprišlo.  Ja ten problém tak často nemám. A keď tak na to príde, ja som vlastne ani teraz nevedel, že prudko uvažujem, ale keď to povedal kolega tak mi to prišlo, že asi áno. Že taký jeden človek, čo je na sviatky v práci musí uvažovať.

Tak minimálne na toto je to dobré, že som zase na niečo prišiel. Na tú vec, že čo spôsobuje nervozitu nôh. Na to prudké uvažovanie.