Nedávno som medzi starými papiermi objavil pozvanie do Poľska. Presnejšie do Poľskej ľudovej republiky. Dátum mohol byť tak z druhej polovice osemdesiatych rokov. Priateľkina teta ma pozýva na návštevu. V pozvaní však figurujem ako rodinný príslušník ( stalo sa až neskôr ) a priateľkina ( a podľa pozvania aj moja ) teta garantuje, že zabezpečí ubytovanie, stravovanie aj zdravotnú opieku. Teda starostlivosť. Toto mi normálne vypadlo z pamäti. Že pozvanie sme za socializmu potrebovali aj do socializmu. Aj keď Poľsko bolo už vtedy čudné. Príliš veľa solidarnošči. Pozvanie však bolo a papiere potvrdené. Cestovali sme vlakom.
Cez naše mesto prechádzal expres z Bukurešti do Varšavy. Meškania boli šialené a nevypočitateľné. Rumunské vagóny nepoužiteľné a cesta nočná. Mali sme ležadlové lístky do slovenského vagónu. Na peróne nás stálo možno šesť. Vedeli sme, že náš vagón pripájajú až v stanici tak sme čakali vlastne cestovnú klasiku z tých čias. Cez hranice ide prázdny vlak. Bukureštiansky rýchlik zastal a po koľaji začali prisúvať náš vagón. Bol totálne preplnený. Plný tmavých obchodníkov a plný modro-bielych obrovských igelitových tašiek. Plných. Z toho vagónu takmer vypadával tovar. Kto pozval na návštevu ich a kto im garantoval opieku netuším. Bolo to obdobie pašovania.
Slováci pašovali niečo tam, niečo sa pašovalo k nám. Pašovalo sa z Maďarska aj NDR a hoci tomu ťažko uveriť, pašovalo sa aj zo Sovietskeho zväzu. O Juhoslávii nehovorím. Tam som sa nikdy nedostal. Pašovalo sa aj smerom von. Celý socialistický svet pašoval medzi sebou. Môj najvážnejší pašerácky zážitok je spojený s Budapešťou. Maďarské rifle a na nich natiahnuté československé menčestráky. Teraz sme však nepašovali. Nemali sme čo a ani za čo. Tešil som sa na ( budúcu ) poľskú rodinu, ktorá ( aspoň podľa papierov ) už bola mojou rodinou. A ak sme to leto predsa len niečo pašovali smerom tam, tak ani len netuším čo. Možno darčeky pre rodinu mala priateľka schované. Boli sme ale súčasťou veľkého kontrabandu. Ten vagón bol časovanou bombou. V tom období sa v poľských obchodoch veľa kúpiť nedalo. Na trhoviskách ale bolo takmer všetko. Export – import. Import bol v našom vagóne. My šiesti z perónu sme dostali šok. Do svojich kupé ste sa v podstate nemohli dostať a keď sme sa tam dostali tak na našich ležadlách už spali tašky. Začalo sa veľké sťahovanie. Vlak sa blížil k hraniciam a sprievodca nepotreboval ľudí na chodbičke. Nakoniec sme boli všetci šiesti v jednom kupé. Plus jedna pašeráčka. Prestrašená tak, že ju každú chvíľu chodili kontrolovať susedia z vedľajších kupé. Bála sa nás asi viac ako my celého vagónu. Bolo to čudné. Nepašovať. Neskôr pri ceste domov som prišiel na to, že mala pravdu. Cestou tam sa na hraniciach nič nestalo.
Boli to skvelé prázdniny. Bývali sme v klasickom varšavskom paneláčiku. Hovorilo sa im gomulkovské byty. Podľa premiéra Gomulka. Trojizbové mikrobyty. Mali menej ako 50 štvorákov a boli sme v ňom všetci. Teta Ewa, ujo Rišo, priateľkine sesternice Ola a Aga a my dvaja. A nábytok. A samé návštevy. Spoznal som celú rodinu a aj neuveriteľnú zbierku platní ďalšieho uja, z ktorej som mal pri ďalších návštevách dostávať skvelé kúsky. Malé nákupy na Nowom Swiate. Prechádzky po Starom meste. Poľské herbaty a kávy. Zapiekanky a gofry. A nakoniec darček. Lístky na divadelné predstavenie. Havlove jednoaktovky. Pochopil som, že v Poľsku potrebujete mať zabezpečenú opieku. Na jednom trhovisku sme nakoniec objavili aj našich spolucestujúcich. Predávali a ako sme neskôr zistili aj nakupovali. Peniaze nemali cenu. Aspoň nie zloté a koruny. Cenu mal tovar. Výlet sa skončil a nás čakala cesta späť. Na varšavskej Hlavnej stanici to bolo jasné. Naši spolucestujúci z kupé tu neboli. Naši spolucestujúci z vagónu tu boli všetci. Len tých modro-bielych obrovských umelohmotných tašiek bolo dvakrát toľko. V kupé sme boli teraz cudzí my dvaja. Priateľka nám aspoň vybojovala spodné lôžka. Mali sme ich na ležadlových lístkoch. Ale boj o ne bol tvrdý. Z toho vagónu, ktorý sa vracal do Československa pašovaný tovar už vypadával doslova. Všade v kupé boli tašky. Medzi nimi naše dva ruksačiky. Menšie ako rúčky na tých taškách.
Dobrý večer. Pasová kontrola. Predložte cestovné doklady. Dali ste pasy a ukázali papiere s pozvaním. Dobrý večer. Colná kontrola. Máte niečo na preclenie? Hranice boli čarovné. Do kupé vošli dvaja colníci. Prezreli si naše bielo-modré kupé. Rozhliadli sa rontgenovým pohľadom a zistili kde môže byť kontraband ukrytý. Tá naša spolucestujúca z cesty do Poľska mala pravdu. Boli sme podozriví. Colnícky prst namieril do modro-bielej kopy a pichol prstom do môjho ruksaku. Otvorte ho! Nebolo v ňom nič. Len špinavé tričká a zopár čokolád. Divadelný bulletin s Havlom na obálke v značke Zákaz vjazdu bol v ženinom ruksaku. Unikol ostražitému colníkovi len o ten chlp. Prepašovali sme. Bola to zvláštna doba.
Komentáre