po pismenku

Kedysi som recitoval. A (teraz neskromne) celkom úspešne. Najviac ma to bavilo a najviac sa mi aj darilo ako vysokoškolákovi. Možno aj preto, že vysokoškolákom sa už recitovať nechce. Dokonca som bol raz druhý na Kubíne. Celkom celkovom Kubíne. A dokonca mám pocit, že vtedy prvé miesto ani neudelili. Ale to by som sa musel pozrieť do starého Javiska. Časopisu. Moja mama má dokonca odložené diplomy a nedávno sme si ich s dcérou prezerali.

Išla na krajské kolo. Ale vraj je ešte divoká a neučesaná. Ja som s touto (recitačnou) diagnózou uspel. Dcéra zatiaľ nie. Ale malé deti recitujú viac. Teda, viac ich recituje. Recitujú všetky. A ktoré recitujú dobre, asi sa chcú dostať na Kubín. Na ten celkom celkový Hviezdoslavov Kubín v Kubíne. Na celoštátne kolo. Ale. Vždy sa objaví voľajaké „ale“. Možno sa tam nedostanú. Možno Kubín už vôbec nebude. Teraz má byť 53-tí ročník. Lenže, len „má byť“.

Prečítal som si agentúrnu správu. Ministerstvo kultúry schválilo Kubínu 80 tisícový grant. Zdá sa, že je to slušná suma. Ale nie je. Je to najmenej v celej histórii. Kubín potrebuje taký pol milión. Čosi dalo aj ministerstvo školstva a bodka. Hľadajte sponzorov. Organizátori hovoria, že to čo dostali, nestačí a ja im celkom verím. Jasne. Porota by mohla mať menej chlebíčkov. Recitátori by mohli spať v telocvični. Alebo by v Kubíne nemuseli vôbec spať. Prišli by ranným vlakom a odišli nočným. Alebo nech si recitujú doma pred zrkadlom. Alebo vôbec. Nech nerecitujú, ale robia niečo normálne.  Teoreticky im na oblečenie môžu prilepiť nálepku miestneho mäsiarstva: Dobrá je oravská slanina, kto ju jedáva, recituje do rána.

V Kubíne som bol pár krát. S vysokoškolským divadielkom poézie a aj sám. Divadielku ďakujem za svoju ženu. Tam sme sa zoznámili a tam (ako občas hovoríme) sme si aj ostali. Boli sme spolu aj v Kubíne.  Pamätám si, ako sme hrali divadlo a keď som mal recitačnú súťaž, moja (budúca) žena sedela v prvom rade pripravená našepkať text. Recitoval som (asi) pekne, ale texty som si príliš nepamätal. Robil som dramatické pauzy a naťahoval hlásky. Raz som z lietadla v Štrpkovej básni urobil lieeeeeeeeeeeetadloooooooo. Kým som si spomenul, čo ďalej. Porote sa páčilo. Také zvláštne poňatie pán recitátor, ale prečo nie? Bolo milión spomienok. Ako divadlo sme mali autobus. Ale raz som išiel aj sám bez divadla. Vlakom. Spomínam si na prestupovanie v Kraľovanoch a cestu kubínskym vláčikom. Poznal som väčšinu z tých, čo tam recitovali. Ale čakalo ma aj stretnutie s tými, ktorých som len obdivoval.

Raz bol čestným členom poroty Ivan Laučík. Vtedy som bol blázon do poézie a blázon do Osamelých bežcov. Laučík bol osamelý bežec. So Štrpkom a Repkom. Poézia akú som čítal a chcel aj písať. Laučík bol pre mňa Jimi Hendrix poézie. No, možno trošku tichší gitarista, ale bol to sen. Videl aj naše divadlo a aj mňa ako recitátora. Nebol to môj najlepší rok. Recitoval som Desnosa. O hlavu kratším. Porote sa to až tak nepáčilo. Asi som ten text poznal lepšie ako inokedy a dramatické pauzy neboli. Laučík bol len čestný člen poroty a viac nehovoril ako hovoril. O mne hovoril. Skoro som zhorel od pýchy. Chválil to. Hovoril, že to bolo jediné, čo ho oslovilo. Potom som sa s ním rozprával. Pre mňa to bol dôležitý deň. Vtedy som nič nevyhral, ale vyhral som uznanie od Laučíka.

Na budúci rok som išiel opäť na Oravu. V bulletine bol úvodník. Vždy to robia tak, že ho píše čestný člen poroty z predchádzajúceho ročníka. Laučík písal o mne. Napísal tam, že si to moje recitovanie pamätá. Mám pocit, že v tom roku som čosi vyhral. Ale vyhral som hlavne ten bulletin. Dúfam, že ho niekde mám. Asi ho bude mať odložený mama.

Moja dcéra recituje tiež. Viete. Nie je to o pretekoch, ale ak vydrží, možno sa na ten Kubín dostane. Chcel by som to. Nie kvôli mestu, miestu či diplomu z ručného papiera, ale kvôli tomu, že tam možno stretne svojho Hendrixa poézie. A možno sa to nikdy nestane. Lebo načo. Recitovať môže pred zrkadlom. Alebo nemusí. A v Kubíne môžu ušetriť na tých chlebíčkoch, na káve, ubytovaní a recitovať sa dá aj na ulici. Nemusia byť ceny a diplomy sa kúpia v papiernictve. A určite netreba vydávať bulletin. Koho to už  zaujíma? Žiť sa bez toho dá. Žiť sa dá aj bez Hendrixa. Aj bez Laučíka. Aj bez Štrpku a Stacha. Aj bez poézie. Aj bez recitovania. Hlavne, že sme ušetrili.  Na slaninu.