po pismenku

 

No je to tak. Včera som už prezradil, že mením prácu. Že ma čaká nový šéf. Taký čo chce vedieť kedy by som bol šťastný. Chce vedieť, čo je moje šťastie. Ja som mu to všetko povedal, ale na jednu vec som zabudol. Teraz som nešťastný. Lebo som možno zničil šťastie svojej ženy a tak aj svoje a tak aj šťastie svojho budúceho šéfa. On bude nešťastný, lebo ja budem nešťastný a ja budem nešťastný, lebo moja žena bude nešťastná. To je toľko veľa nešťastia, že to musím vysvetliť.

Ja som šťastný, keď je šťastná moja žena. Tomuto stavu sa hovorí šťastné manželstva a platí to aj naopak. Teraz to ale nebudem otáčať a ostanem pri svojom šťastí zo šťastia mojej ženy. Ja som tomu svojmu budúcemu šéfovi toto aj presne povedal: „vieš ja budem šťastný, keď budeme šťastní doma“ pričom on je natoľko inteligentný, že vie, že som myslel na svoju rodinu a nie na jeho. Lebo jeho šťastie si on musí vyriešiť so svojim šéfom. On mi aj tak rozumel. Pozná moju ženu a moje dieťa a vlastne aj mňa a tak vie všetko. Ale bohužiaľ som pri toľkom šťastí zabudol na jedno malé šťastie svojej ženy. Malé ale podstatné.

Moja žena sa chce dotknúť veľryby. Myslí sa tým naozajstná veľryby a nie nejaký nadmerný kapor. Normálne taká tá ryby čo vystrekuje fontány a vydáva tie zvuky. Tak moja žena, keby sa jej mohla dotknúť tak by bola navždy šťastná. To je jej vlastne jediná túžba ak teraz na chvíľu ostatné dáme nabok. Keby moja žena sedel so svojim budúcim šéfom a ten by bol taký istý dobrý ako ten môj budúci tak by mu to povedala.

„Šťastie? Kedy by som bola šťastná? Keby som sa mohla dotknúť veľryby“. Možno že sa to tak nepíše v knižkách pre budúcich zamestnancov, že čo majú povedať pri prijímacom pohovore ale zase sa v príručkách pre budúcich zamestnávateľov tiež nepíše, že sa majú pýtať na šťastie. „Tak veľryba?“ opýtal by sa ten budúci šéf mojej ženy a podľa mňa by stlačil nejaký nenápadný gombík pod stolom a do kancelárie by vbehla sekretárka: „pán riaditeľ, pán riaditeľ, okamžite musíte odísť, horí nám filiálka“ a ten šéf by sa vystrel v kresle a moje žene by povedal: „pani zlatá, my sa vám určite ozveme“.

Keby ale moja žena sedela pri mojom budúcom šéfovi na kapote auta tak on by určite nestlačil žiaden gombík. On by sa normálne, s citom, pozrel na moju ženu a povedal by: „fakt?“ a ona by povedala: „no.“ A potom by sedeli a čučali do blba a môj budúci šéf by sa mojej ženy opýtal: „a nič iné k šťastiu nepotrebuješ?“ a moja žena by asi povedala: „nie“. To slovíčko “asi“ som tam dal len pre prípad, keby chcela ešte aj niečo iné, napríklad autodráhu pre mňa.

A potom by nebolo nič. myslím akože môj budúci šéf by išiel normálne domov, lebo žiadna sekretárka by mu nepovedala nič o požiari vo filiálke. A potom, asi o dva týždne by ten môj budúci šéf zavolal mojej žene. Záleží od toho či by s me boli akurát v Košiciach alebo v Bratislave. Ale zavolal by asi toto: „no počúvaj moja, vonku ťa čaká taxík a odvezie ťa k Dunaju ( Hornádu )“ a moja žena by sa opýtala: „čo?“ a v slúchadle by už bolo ticho, lebo taký šéf má aj iných zamestnancov a aj tí chcú byť šťastní.

Moja žena by teda došla k Dunaju ( Hornádu ) a tam by akurát plávala veľryba. Proti prúdu by ju ťahal remorkér ( kajak ) a stovky ( desiatky ) ľudí na brehu by boli nadšením bez seba ( bez šebe ). Všade by vrčali televízne kamery a bezpečnostná služba by kričala na moju ženu: „tu sme, tu vás čaká“ a urobili by veľký ( malý ) koridor a moja žena by na Dunaji ( Hornáde ) pohladkala veľrybu. Ale šťastná by nebola. Lebo moja žena chce pohladkať veľrybu v prirodzenom prostredí a nie v Dunaji ( Hornáde ).