po pismenku

Môj šéf je všeobecne obľúbenou postavičkou. Teda postavou. Teda ako to povedať, keby to môj šéf tu náhodou čítal. Akože postavou je tak akurát. Taký, no trochu malý a zavalitý a s poloplešatou hlavou ale nepovedal by som, že je ako malé pivo. Keby to nebol on možno by som aj povedal, ale je to šéf. Ako hovorím všeobecne obľúbený. Každý ho má rád.

Včera ma zobral na koncert. Normálne, že na jazzovú hviezdu. „Ideme?“ opýtal sa ma šéf a ja som povedal: „Ideme, a lístky máme?“ Mali sme. Môj šéf je tak veľmi všeobecne obľúbený, že sme sedeli pri stole akože VIP. Akože veľmi obľúbení. A môj šéf dostal lístky od takého bubeníka, čo je u neho tiež tak všeobecne obľúbený.

Mimochodom, jediné, čo je na mojom šéfovi protivné je práve to, že ho má každý rád. Lebo, keď si jeden povie, že má svojho šéfa rád, tak si myslí, že je to aj celkom výnimočné. A teda, že aj on, teda teraz akože ja, je osoba výnimočná. Lebo normálne človek šéfa nemá rád. Ale ja výnimočný nie som. Môjho šéfa má rád každý. Mimochodom, je to dosť na nervy.

Ale trochu som odbočil. Stále sme pri výťahu a už už sme išli na koncert a ja som si všimol šéfovu taštičku. No takú taštičku, čo nosia takí čo sú ako malé pivo. „Apartná taštička“ povedal som. V našej práci si na cudzie slová potrpíme. Napríklad mám kolegyňu, čo ju bolí hlava keď je akurát kopovitá oblačnosť. Ona to tak povie: „Bože, zase tá kopovitá oblačnosť“. Tak my sme také pracovisko so záľubou v cudzích slovách.

„Čo?“ opýtal sa ma šéf. „Čo to mám za taštičku?“. On je všeobecne obľúbený a tak som sa nemusel báť, akože som niečo prehnal. „No, apartnú, kuknem a vidím, že je apartná“. „A to je aká?“ opýtal sa šéf. „No taká buzitaška červená ako máš na pleci“ a keď som videl ako sa tvári rýchlo som dodal: „No však to je super, to aj ja mám takú apartnú čiapku“ a vytiahol som z ruksaku červenú šiltovku s veľkým písmenom R.

Môjmu obľúbenému šéfovi zasvietili oči. Volá sa na R. „Veď to je úplne apartná čapica na moju hlavu“ povedal a mne tiež zasvietili oči. Bola to moja obľúbená čapica. Ja milujem všetko zlacnené a táto červená čapica bola skoro zadarmo. Ja sa s obľúbenými vecami nerád lúčim. „Tak tu máš odo mňa darček“ povedal som malému obľúbenému pivu so svietiacimi očami a hneď som to oľutoval.

Čapicu si nasadil na hlavu a na tej veľkej hlave bola ako uliata. Potom sme už boli skoro na koncerte. Nemal som čapicu. „Dosť apartne?“ opýtal sa ma obľúbený šéf. „Hej, apartne jak fras“ odpovedal som. „Si zo mňa robíš prču, že?“ „Nie“ povedal som: „Ja som tvoj ten, ako sa to volá cudzím slovom? No. Vizážista“. Tak toto sa stalo. Prišiel som o svoju čapicu a šéf si myslí, že si z neho robím prču. Tak som mu dnes poslal mail s jedinou vetou z internetového slovníka:

apartný príd. ( najmä o súčasti oblečenia) vybrane, osobitne, nápadne elegantný, vkusne zvláštny.