po pismenku

Moja dcéra je po mne a po žene. Po rodičoch. Po kom inom by už mala byť. Aj v tých ľudových múdrostiach sa to tak hovorí: aká matka taká Katka, aký otec taká Katka. Teda celkom presne sa to tak nehovorí, ale ani moja dcéra nie je Katka. A je po mne. Teda v niektorých veciach.

Moja dcéra je napríklad strašný bordelár. To znamená neporiadnik. Má vo veciach bordel. Tak v tomto po mne nie je. K tomu sa ja nehlásim. To netuším po kom môže mať, lebo k tomu sa nehlási ani žena. Moja dcéra je navyše už aj papuľnatá. Vždy chce mať posledné slovo. „Moja zlatá, tu ty nebudeš mať posledné slovo, tu budem mať posledné slovo ja“ poviem jej v kritických situáciách. A ona povie: „jasne, v tejto rodine nebudem mať posledné slovo“. „Nepočuješ, ja, ja budem mať posledné slovo“ poviem na to, lebo chcem mať posledné slovo. „V poriadku. Som ticho“ povie dcéra ale jej slovo “ticho“ je posledné. „Ticho. Ticho tu bude“ poviem ja a moje slovo “bude“ je na chvíľu posledné. Posledné slovo má dcéra lebo povie: „no super“. „Tak toto ona nemá po mne“ poviem na to žene a moja žena má posledné slovo lebo aj ona povie: „ani po mne“ Ženino slovo “mne“ je teda posledné. Tak potom je myslím jasné, že po kom to moja dcéra má. Lebo po mne teda nie. A to je posledné slovo o poslednom slove. Bodka.

Ale moja dcéra má aj dobré vlastnosti. Pekne kreslí. Po žene. To sa uznáva. Lebo moja žena pekne kreslí. A pekne aj spieva. Moja dcéra. Po mojej žene. To dá rozum. K tomu sa ja ani nehlásim, lebo ja spievať neviem. Ja som síce mal súkromnú učiteľku spevu ale moja žena, ktorá má v niektorých prípadoch posledné slovo dodá: „to bol dekanský termín“. Potom som ticho. Lebo keď niekto povie na moju súkromnú učiteľku spevu, že je to dekanský termín tak ja som radšej ticho. Moja dcéra si ale napríklad nepamätá slová pesničiek. Napríklad spieva o kuchárke hoci v texte je o učiteľke. Moja žena sa z toho smeje a hovorí: „no a to má napríklad po tebe“. A ja teda priznávam, že áno, to má po mne. Ja som napríklad na súkromných hodinách spevu spieval, že: „rozospieeevajúúú sa červááánky“, pričom každému bolo jasné, že sa rozospievajú škovránky. Moja súkromná učiteľka spevu mi vtedy aj povedala: „preboha, ako vám dám tú skúšku, keď vy si ani texty nepamätáte“. Tak to má tiež po mne. Moja dcéra.

Moja dcéra aj recituje a to dobre a ja rád hovorím, že to má stopercentne po mne. Ani tu si totiž nepamätá texty a tak by sa o tom vôbec nemuselo diskutovať. Ale pravda je, že sa diskutuje. Ja som napríklad laureát recitátorských súťaží ale uznáva sa to len akože. Moja žena napríklad tvrdí, že ona má podiel na mojich víťazstvách lebo mi z druhého radu v celoštátnej súťaži šepkala text. Ale moja dcéra to veľmi neuznáva. Teda to, že si občas nepamätá text to uznáva, že má po mne, ale nepovažuje sa to za pozitívne dedičstvo. A to že recituje pekne sa neuznáva, že má po mne, ale považuje sa to za vlastnú prácu. To ja považujem trochu za nespravodlivosť a občas to aj poviem: „ja som laureát. Tak pozor“. A moja dcéra povie: „ježkove oči, zase o tom, že si bol laureáť“ a ja poviem: „tak aby bolo jasné, v tejto rodine budem mať ja posledné slovo“. A potom sa to ťahá ako o pár riadkov vyššie až má posledné slovo niekto iný ale ja nie.

Za výraznú nespravodlivosť v uznaní toho, čo má dcéra po mne považujem neuznanie dedičského genofondu v oblasti folklórneho tanca. Moja dcéra totiž aj pekne tancuje. Folklórne. Naozaj pekne aj keď to tak vychádza, že ju skoro nikdy nevidím. Vždy keď má vystúpenie pracujem. Potom ja zavolám žene a opýtam sa: „no ako? Pekne tancovala?“ a moja žena povie: „naozaj pekne“. „To má po mne“ poviem s patričnou hrdosťou v hlase. „Prosím?“ povie žena s patričnou otázkou v hlase a ja vybuchnem: „no toto milujem, tak ja uznávam, že maľuje pekne po tebe a v poriadku, uznávam, že po tebe pekne spieva ale ja som chodil do folklórneho súboru a tak teda toto zdedila po mne“. Pravda je, že skoro nikdy nemám príležitosť na taký dlhý monológ ale akože. „Kedy?“ opýta sa žena a to vždy. „Čo kedy? Stokrát som ti povedal, že som tancoval v Železiariku“ poviem po sto a prvý krát. „Kedy?“ opýta sa ma moja žena ako keby mala vypnutý telefón. „No vtedy, keď som bol malý chlapec, to má po mne“ trvám na svojom a moja žena ma vždy dorazí: „tak to si mal povedať skôr“. A je po rečiach.