po pismenku

 

Moja dcéra si raz povedala, že bude podvodníčka a namočí do toho svojho otca. Musím povedať, že som sa ani nebránil. Nebolo času. Môže za to prstoklad. Ja mám totiž vyškolené prsty. Presne viem, kde mám položiť prsty na klávesnici a ide mi to potom raz dva. Teda rýchlo. Teda veľmi rýchlo píšem.

Podviedli sme s dcérou pána učiteľa. Napísal som dcére domácu úlohu. Čo si pamätám, tak za mňa nikto domáce úlohy nepísal. Ja keď som bol malý chlapec tak som mal pekné písmo. Moja mama za mňa nikdy nenapísala úlohu. Radšej mi vytrhla stránku zo zošita a prinútila ma prepísať celú úlohu. Niekedy to vyšlo tak blbo, že zošit bol akurát v strede a keď mi mama v nervoch vytrhla stránku tak som musel prepisovať tri. Stránky. To sa potom človeku ruka vypíše. Tak ja mám od detstva pekne vypísanú ruku a pekný pravopis. Teda nie gramaticky ale písmomaliarsky.

Potom som bol väčší chlapec a chodil som na gymnázium a mali sme aj také niečo o sekretárskych prácach. Ako sa správať ako sekretárka a ako písať na stroji. Vtedy ešte neboli počítače a keď aj boli, tak u nás ešte neboli ale boli len v nejakom vývojovom centre. U nás v škole boli písacie stroje Consul. Veľmi pekne to klepotalo a človek sa naučil prstoklad. Ani vtedy za mňa nerobila mama domáce úlohy, lebo jednak ona nevedela prstoklad a jednak som vždy hovoril, že akurát žiadne úlohy nemáme. A potom som v nervoch prepisoval. Ale výsledok je taký, že mám aj úhľadný prstoklad. Nedá sa povedať, že mám pekné písmo, lebo písmo máme teraz všetci rovnaké ale ja ho mám relatívne rýchle. Akože to písmo.

„Tato, nemôžeš mi napísať úlohu?“ povedala mi dcéra do telefónu.  „Prosím?“ odpovedal som do telefónu, lebo akurát som nebol doma doma. „No či mi nenapíšeš úlohu“. Normálne ma to vykoľajilo. Ako mám preboha napísať úlohu ak nie som doma. „Však nie som doma“ pre istotu som to povedal aj dcére. „To nevadí, ty to budeš mať raz dva a ja tým zabijem celý deň“. Stále mi to nedochádzalo a tak som to dcére oznámil: „No mne to voľajako nedochádza, ako ti mám písať úlohu, keď nie som doma“.

„Ježkove oči, však ja ti poviem“ povedala dcéra a potom mi to aj povedala. Išlo o úlohu z informatiky a nešlo o môj krásny pravopis ale o môj rýchly prstoklad. Mal som prepísať niečo, čo už raz napísal pán učiteľ a tak si išiel niečo z informatiky overiť. Ja si nie som celkom istý, čo sa vyučuje na informatike ale konečne som pochopil o čo ide dcére.

Priznám sa bez mučenia. Učiteľa sme podviedli. Ja a moja dcéra a moja asistentka. Lebo možno neviete ale ja mám aj asistentku. Keď si teraz myslíte, že namiesto mňa prepisovala asistentka tak to zase nie. Ja som na svoj rýchly prstoklad hrdý a nedám za seba robiť moje úlohy niekomu inému, ale zase keď som si svoj prstoklad cvičil tak nás nikto neučil nič o tých informatických veciach.

Kolegyňa s tým potom niečo robila a niekam to posielala a vraj aj zahlaďovala stopy. Lebo toto som ja so svojim prstokladom nevedel, že zanechávam stopy. Myslel som, že stopy zanechávajú len prsty ale to vraj boli iné odtlačky. No nič. Dostali sme jednotku. Tak len toľko. Že táto domáca úloha potvrdila niekoľko vecí. Moja dcéra má dobrého otca, ja mám dobrú asistentku, učiteľ informatiky má dobrú žiačku a ja mám teraz po tomto priznaní aj dobrý pocit.