po pismenku

Blog je dobrý v tom, že občas vám čítanie iných zážitkov pripomenie vlastné.  Naposledy ma o tom presvedčili vikine vyorané myši. (Aj) moja hlava je (holt) prázdny dom. Zátvorky preto, že aj táto veta je len spomienkou a nie mojou vetou. Je to veta z pesničky. Málo známej, či skôr úplne neznámej, ale mne celkom milej. Spomienkovej. Ale toto dnešné je o iných spomienkach. O tom, že ...

Moja hlava je prázdny dom. Moje dve baby majú zo mňa srandu. Vždy niečo niekam položím a zabudnem. Zabudnem aj na to, čo som niekde položil a aj to, kam som to „niečo“ položil. Urobím ten pohyb. Zovretá ruka povolí, prsty sa uvoľnia a to čo bolo v nej zmizne. Z ruky a u mňa aj zo spomienky. Je to peklo.

Tatko letíme, otváraj auto. Fajn. Už ideme. Utekám k autu a pochopím to. Nemám kľúč. Netuším kde je. Preletím všetky vrecká na kapsáčových nohaviciach a bunde. Letím späť do domu. Kľúče vždy nechávame na komode. V maľovanom tanieriku. Nie sú tam! Z vonku sa ozýva: Tatkoooo, už musííme ísť. Nestííham. Hovorím si: Nepanikár dieťa, to je sekundička. Už letím. Šprint na poschodie. Včerajšie oblečenie. Nemal by som šancu spomenúť si, čo som mal včera, ale viem, že to leží niekde, kam som to dal. Prehrabem všetky nohavice. Bundy. Taška! Osvieti ma. Kde som mohol nechať tašku. Nechávam ju v predsieni alebo v niektorej izbe alebo na kresle alebo na stoličke v jedálni alebo je v spálni alebo zatvorená v aute. Alebo? Mám ju na pleci. Víťazstvo je na dosah. Nie je. Víťazstvo a ani kľúče. Tatkoooo, to už nestihneeeeme. V poriadku, chladná hlava. Ešte raz od začiatku. Nohavice. A stop. Tie kľúče sú tam. Lietal som s nimi a hľadal som ich. Stíhame to do školy skratkou. Ak nezabudnem odbočiť. Lebo viete, hlava je prázdny dom.

Mobilný telefón. Pamätám si na môj prvý firemný. Obrovský. Na každom saku som mal veľkú vypuklinu. Hanbil som sa telefonovať na ulici. Ale vedel som kde je. Vážil tak pol kila. Dnes telefonuje na ulici každý a telefóny sú stále menšie a menšie. Napríklad aj do malého vrecka na košeli. Moja hlava zabudne kde je. Kým nezazvoní. Tento konkrétny už nezazvonil nikdy. Zabudol som na neho. Pred domom svokrovcov je mostík a pod mostíkom potôčik. Neviem, prečo ma vtedy prepadla romantizujúca nálada. Nahol som sa nad zábradlie a videl som potôčik.  Voľným pádom sa k nemu blížil mobil. Zabudol som, že je vo vrecku na košeli a on ma opustil. V potoku zablikal na rozlúčku. Odvtedy si dávam väčší pozor. Do košele si ho nedávam. Ale za nič na svete si neviem spomenúť kde je. Večer ho dávam do nabíjačky a tak večer čo večer športujem. Hľadám tú potvoru. Kedy a s kým som telefonoval? Kde som telefonoval? Pre istotu ho nikdy nevypínam. Dá sa to zachrániť. Žena má tiež telefón. Zavolám si a pokiaľ nie je v aute, ozve sa. Dosť často je v aute. Keď ho nepočujem už tam bežím. Je tam. Potvora. Potvora ruka myslím. Tam uvoľnila prsty a tam ho nechala.

Hodinky. Sú malé a nezvonia. Existuje milión dôvodov, prečo si ich dávam dole z ruky. Večer teda nájdem telefón a začnem hľadať hodinky. Chodím po izbách, chodbách a všade, kde tečie voda. Pozerám si oblečenie, prehrabem tašku. A hovorím si, že to je neskutočné, že vám ľudia ukradnú hodinky z ruky. Kde som bol? Hovorím, hodinky nezvonia. Ak ale v telefónoch sú hodinky, prečo v hodinkách nie je telefón? A tá najhoršia vec nakoniec. Okuliare.  

Bývali sme vtedy v prenajatom byte. Bol február. Vonku mrzlo. Ráno. Klasické tempo. Sprcha, raňajky, tašky. A čo ešte? Telefón? Mám. Hodinky? Mám. Taška? Mám. Šprint po schodoch k autu. Bol to Španiel. V zime mu bola zima. Odmraziť. Oškrabať okná. Nastúpiť cez dvere spolujazdca. Ostatné boli vždy zamrznuté. Dcéra okolo tej tyčky na rýchlosti dozadu. Vnútri nedýchať na okná. Modliť sa, aby baterka nebola zo Španielska. Spolujazdec – teda žena sa určite pripúta a pravou rukou bude pridržiavať dvere. Otvoriť sa dajú, ale kým sa nerozmrazí vnútro, nedajú sa zatvoriť. Dvere sa len pridržiavajú. Štart na prvú križovatku. A tam, len po necelých sto metroch od domu padla hmla. Nič nevidím. Čo sa deje? To je aká hmla dnes ráno? Žena sa na mňa pozrela a pochopila. Okuliare. Nemal som svoje okuliare. Veď hovorím, hlava je prázdny dom. A nos a uši sú len na to, aby držali okuliare.

Mimochodom ešte späť k telefónu. Volal som so ženou. Rozprávali sme sa a spomenul som si. Musím zavolať do práce. Ale ako? Kde mám telefón? Povedal som žene, že musím skončiť. Potrebujem volať. Ruka v tej chvíli zvierala tú hlúpu malú skrinku a ani za svet tie prsty nepovolili. Prešiel som všetky miesta. Nikde nebol. Otvoril som ruku. Vyťukal číslo a zavolal žene. Prosím ťa, asi blbnem ale netušíš kde mám mobil?   

Jááj skoro som zabudol. Tie praktické rady? Mne poradila žena. Nájdi si jedno miesto, kam to vždy budeš odkladať, napríklad ten maľovaný tanierik na komode. Je tu ale jedno riziko. Že zabudnete na praktické rady, alebo na ten tanierik.