po pismenku

Dalo by sa povedať, že som v tom bol majster. Pri všetkej skromnosti. Pri akejkoľvek skromnosti. Samozrejme, že teraz sú už aj lepší machri, ale nehnevám sa. Je to spôsobené vekom a technikou. Ja už mám svoje najlepšie roky za sebou. Ale vtedy. Vtedy som nemal konkurenciu. Ten môj bol najdlhší v širokom okolí. Rekordman. Ale viete ako to je. Moja žena pre to nemala pochopenie.

„Čo zase robíš?“ povedala mi žena vždy keď ma prichytila ako sa s ním hrám. Hrával som sa s ním pritom pravidelne. Každú voľnú chvíľu som mu venoval. No. Občas som pracoval a občas som spal a občas som jedol. Ale zase boli časy keď som to robil aj pri jedle. Jednoducho som nemohol prestať. On rástol a ja som chcel aby bol ešte dlhší. V posteli pred spaním som to robil pravidelne. A pravdu povediac občas som to robil aj v práci. Keď ma nikto nevidel.  

„Ma už z teba pincne. Zase sa s ním hráš?“ povedala žena vždy keď som na prvú otázku nereagoval. „Okamžite s tým prestaň. Si ako úplné decko“ dodala.

Jediné miesto kde som mal svätý pokoj bola toaleta. Išiel som na toaletu a vytiahol som ho. Na začiatku bol len pár centimetrový. Úplné nič. Ale keď človek vydržal a nepomýlil sa neuveriteľne rýchlo narástol. A nemalo to konca kraja. Bol som v tom fakt dobrý. Extra trieda. Na konci bol vždy taký dlhý, že sa mi tam už skoro nevopchal. Ale vždy to malo svoj koniec. Stačil jeden blbý pohyb a bolo po ňom. Scvrkol sa ako na začiatku. Nikdy sa mi nepodarilo vydržať do úplného konca. Ale chýbalo naozaj máličko. Pár milimetrov. Možno dva milimetre a už by to bolo.

Potom som s tým na čas prestal. Už som na to takmer zabudol. V novej práci ma to ale zase dostalo. Skoro. Ale už to nebolo ono. Prešlo zopár rokov a farebne sa veci zmenili. Dnes je to prešpekulované a neosobné. Dnes ma to už nebaví. Vyrástol mi tak trochu a prestal som s tým radšej sám. Nehrám sa s ním už vôbec. Moja žena by mohla byť spokojná. Ale viete ako to je. Človek si vždy nájde niečo nové.

„Tatko, si ako decko. Zase sa hráš“ povedala mi dcéra minule, ale hneď sa mi po tom mobile vrhla. Teraz fičím na rallye pretekoch ale pravdu povediac na hadíka to nemá. Nemyslím na toho moderného, čo tam jedáva jablká a chodí v ohradách a musíte si vždy vypnúť melódiu, lebo je na nevydržanie. Tento had je o ničom. Ja som fičal na klasike. Tie prvé hadíky z nokií. Čierno biele. Tak v tom som bol majster sveta. Úplný rekordman. Aj mi to vždy vypísalo: dosiahli ste nový rekord. Tak na takého hadíka by som sa dal namotať aj dnes. Ale kto už má dnes starú nokiu s čiernobielym displejom. To boli časy. Mal som ho taký dlhý, že by ste neuverili.

P.S. Ten môj bol oveľa dhší.