po pismenku

„Ja som skvelá“ povedala žena, keď sa dotočila a dodala: „volajte ma pani Pľuščenková“ pričom namiesto pani povedala svoje krstné meno. Potom sa ešte raz odpichla a povedala: „Pani Pľuščenková“ pričom namiesto pani povedala zase svoje krstné meno. Potom moja žena niečo urobila a opýtala sa zvýšeným hlasom: „videli ste?!“ a keď videla, že sme asi nevideli tak dodala: „Vy ste nevideli?!! Skočila som kadetku“.

Mojej žene to na korčuliach ide. Musím to potvrdiť. Mne to veľmi nejde a našej dcére to ide viac ako mne, ako mojej žene. Moja dcéra zatiaľ nie je dcéra Pľuščenková, pričom by namiesto slova dcéra tiež povedala svoje krstné meno. Moja žena a matka mojej dcéry nás zatiaľ v korčuľovaní zatieňuje. Dalo by sa povedať, že zatiaľ čo mi len tak mierne korčuľujeme ona už normálne krasokorčuľuje.

Boli sme na víkend v Tatrách a okrem sánkovania sme aj korčuľovali respektíve krasokorčuľovali. Ukázalo sa, že čo sa v detstve naučíš a tak ďalej. Ja som sa v detstve napríklad naučil vystrihovať modely z časopisu ABC, ale pre istotu a pravdu dodám, že kolieska automobilov mi ani tam veľmi nešli. Moja žena sa napríklad naučila v detstve krasokorčuĺovať. Aby bolo teda všetko po pravde musím dodať, že aj ja som mal korčuliarske pokusy ale v detstve som narazil. Hlavou. Naozaj.

V detstve som bol raz so sestrou korčuľovať na zimnom štadióne. Volalo sa to verejné korčuľovanie a bola tam celá verejnosť. Moja sestra a milión ďalších detí. Pokiaľ sa pamätám mama sestre povedala: „dávaj tam na neho pozor“ pričom namiesto slova neho použila moje krstné meno. Nemám na to síce dôkaz ale určite to tak bolo, lebo moja mama to sestre hovorila vždy a navyše vedela, že ja stále len vystrihujem z časopisu ABC a o korčuľovaní veľa neviem. Moja sestra vedela o korčuľovaní dosť ale zase nevystrihovala nič.  A ešte treba dodať, že na mňa nikdy nedávala dostatočný pozor.

Aj tam na verejnom korčuľovaní sa to potvrdilo. Namiesto toho aby ma naučila skákať odpichnuté skoky poslala ma za lano. Na verejnom korčuľovaní to bolo totiž tak, že ľadová plocha bola oddelené lanom. V menšej časti korčuľovali menšie deti a také deti, na ktoré mali dávať pozor starší súrodenci a ešte deti, čo veľmi nevedeli korčuľovať. Teda úplne ja, plus aj vystrihovači z časopisu ABC. Sestra išla za kamarátkami na veľkú časť za lanom a tam krúžila po ľade a robila oči na starších chlapcov a vôbec robila také tie veci na ktoré som ja vtedy nemal rozum.

Tak tam za tým lanom som sa naučil korčuľovať. Keď som už myslel, že je čas pustiť sa mantinelu tak som sa pustil a tie korčule ma brali smerom k lanu. Z druhej strany lana sa blížila moja sestra, ktorá si asi spomenula, že má dávať na mňa pozor. Roztiahla ruky a aj ja som roztiahol ruky a keďže som nevedel brzdiť a bol som relatívne malý chlapec tak sa mi v tej chvíli natiahnuté lano natiahlo okolo krku a moje nohy išli už na tú plochu pre veľkých korčuliarov ale hlava ostávala pri začínajúcich. Doslova. Chvíľu sa to dalo ustáť ale myslí sa tým len obrazná chvíľa, lebo na korčuliach toho viac neustojíte. Proste ma sestra neustrážila a ja som mal asi slabý otras mozgu, lebo čo sa pamätám potom som už len sedel za mantinelom a moja sestra sa korčulovala ďalej a potom mi zakázala povedať to mame.

Tak to je všetko čo viem o korčuľovaní z detstva. Že si treba dať pozor na lano. Moja žena vie toho z detstva viac. Vie napríklad skákať kadetku a robiť piruety a jazdiť zadkom dozadu a potom hneď dopredu a potom chodiť po ľade tak ako krasokorčuliari a vôbec veľa ďalších vecí. Možno keby mala tam v tých Tatrách nejakú reálnu konkurenciu tak by to tak nebolo vidieť. Ale konkurenciu mala len takú ako som ja a tak to bolo vidieť a niekedy sa aj ľudia pristavili a pozerali si ako krasokorčuľuje.  Moja žena si jednoducho začala hovoriť pani Pľuščenková.

„Ty si úplný Nepela“ povedala mi večer žena, keď som odpadol do postele a všetko ma bolelo. „Neplecha?“ opýtal som sa. „Nepela, ty si úplný Nepela“ zopakovala ale ja som vedel, že myslí Neplecha. „A ty si Pľuščenko, ty sa normálne podobáš na Pľuščenka“ povedal som ja a to som nemal. „Ako to myslíš?“ opýtala sa žena a dodala: „Myslíš to nosom?!“. „Čo nosom?“ opýtal som sa. „Ja ťa Nepela poznám“ povedala pani Pľuščenková: „ty myslíš, akože sa podobám na Pľuščenka nosom a to teda pozor“.

Mojej žene teda treba hovoriť pani Pľuščenková ale netreba jej hovoriť Pľuščenko. Lebo jedno je dobré a druhé je zlé. Ale na počesť pani Pľuščenkovej treba povedať, že ma konečne naučila brzdiť. A ešte treba dodať, že ľad v Tatrách nebol rozdelený lanom. Teda brzdiť už viem aj inak ako ma to učila sestra. A brzdím vraj celkom dobre. Dokonca vraj lepšie ako dcéra. Česť a sláva pani Pľuščenkovej čo korčuľuje celkom ako Pľuščenko. Lebo tak som to myslel. A nie nosom.