po pismenku

 

„Vieš čo, mám ťa rada“ povedala mi žena do telefónu, keď sme spolu končili jeden z našich manželských hovorov. Ale nebol to koniec. Myslím telefonátu a ani vety. To je u nás inak dosť často. Akože si povieme, že už končíme a potom ešte päť minút špiritizujeme, že kto položí prvý. A je vám úplne jasné, že ja to nemôžem byť. Lebo to by bolo, že ja som položil telefón svojej žene a to sa nerobí. Tak ja to ani nerobím, ale čakám. Ale tu je teraz dôležité pokračovanie.

„Vieš čo, mám ťa rada“ povedala mi teda žena do telefónu a dodala: „napriek niektorým tvojim blbým vlastnostiam“. No mal som dosť. Akože aké blbé vlastnosti. Vedel som, že toto sa len tak neskončí. „Vieš čo, aj ja ťa mám rád“ povedal som svojej žene a dodal som: „napriek tvojim mnohým blbým vlastnostiam“. V telefóne bola es pauza. Es pauza znamená, akože je chvíľu ticho, ale to ticho môže byť rôzne dlhé a rôzne napäté. Táto es pauza nebola veľmi dlhá ale napätie sa dalo krájať. Dosť.

„Tak vieš čo“ povedala žena do telefónu: „tak ja ťa mám rada napriek väčšine tvojich blbých vlastností“. Moja es pauza bola taká, že napätie sa dalo odtrhávať v celých kusoch, že jeden by už ani nožík na krájanie nepotreboval. Normálne sa dalo povedať, že do mňa už vošlo tisíc čertov ale po pravde som vedel, že sa to len tak neskončí a ak je tisíc čertov maximum, tak vo mne už bolo dvesto päťdesiat. A ešte dvaja traja.

„No“ povedal som: „Tak aby si vedela, tak ja ťa mám rád napriek všetkým tvojim blbým vlastnostiam“ a ešte som dodal, za dodatok: „a že ich teda je“. Moja žena neurobila už žiadnu es pauzu a dalo by sa povedať, že už bola pripravená: „Tak môj milý“ začala: „Tak ja ťa teda mám rada napriek tomu“ a teraz urobila es pauzu: „že ty vlastne iné ako blbé vlastnosti ani nemáš“.

Ha! Moja žena teda Ha nepovedala a bolo to tam počuť. Akože teraz, môj milý si už úplne nahratý. A ja som musel urobiť fakt dlhú es pauzu. Lebo čo už môže mať jeden muž pripravené, ak mu žena povie, že má len blbé vlastnosti. Ale to by bol samozrejme slabý pán tvorstva, keby to takto prehral. Lebo pán tvorstva je v každej rodine samozrejme muž, teda pokiaľ v rodine nemajú psa alebo iné domáce zvieratko. U nás máme psa jazvečíka, ktorý je teda tým pánom, keď som doma, ale teraz, keď sme spolu telefonovali som bol pánom tvorstva ja sám. V celom byte som bol sám a ak sa nepočíta tuniaková konzerva na poličke tak široko ďaleko nebola žiadna konkurencia.

„Tak vieš čo“ povedal som žene do telefónu: „tak ja ťa mám rád, napriek tomu, že vlastne už ani neviem, čo by som o tvojich vlastnostiach povedal, ale teda napriek tomu všetkému ťa mám rád“ a ešte som dodal: „a teda ja som po celom dni akože fakt unavený a ja teda už asi idem spať“. Ha! Moja žena to Ha! nepovedala, ale bolo jasne cítiť, že si to myslí. Moja žena si myslela, že vyhrala. Ale ani to jej nebolo dosť.

„Takže ty chceš položiť ako prvý?“ opýtala sa ma žena nebezpečnou otázkou a ja som vedel, že som sa v rebríčku pánov tvorstva v svojom byte predsa len dostal tesne za tuniakovú konzervu. Tak asi tak. Jeden pán tvorstva nemá pri takej konkurencii akou je moja žena šancu. Ale tuniaková konzerva má po chlebe. Teda na chlebe. Dnes ju zjem a už budem pánom tvorstva len ja. Otvorený sáčok s olivami a jeden čučoriedkový jogurt sa dúfam neráta.