po pismenku

Prvá noc:

Ako inak. Žena bola s Pištom na párty.  Bola to valentínska párty. Bola to pravdu povediac jedna noc. Ale dva noce už počas tej jednej noci zohrali vážnu úlohu. To, že docent Pišta objednáva zásadne dva pivá už viete, už viete aj to, že docent Pišta počúva dve gramofóny a má  dva deti . To všetko už viete a uši vám to trhať nemôže. Ani mne to netrhá. Mojej žene občas. Ona sa narodila v Prešove a tak má tú dvojkovú bariéru. Ale dva noce? Dva noce by boli veľa aj na mňa. Ale Pišta zobral mamu do Viedne na výlet na na dva noce. Tak to povedal žene. Neklamal. Neobjednal vo Viedni tri noci ale dva. „Ideme s mamou do Viedne. Na dva noce“ povedal mojej žene, ktorá sa narodila v Prešove. Nebol som pri tom ale musela mu povedať niečo v tom zmysle, že „Pišta!? Dva noce!?“ „Dve, dve. V poriadku. Dve noce“. Žena išla do kolien a do kolien by som išiel aj ja. Že noce. Na to už nestačí ani to, že sa človek narodí v Košiciach. Na to už človek musí byť docent. Pišta. To bola tá prvá noc. Prvá noc na ktorej sa hovorilo o dvoch viedenských nociach. Ale bola to dlhá noc. Dostal som o nej podrobné inštrukcie. Bola to veľká hanba. Žena a Pišta pili minerálku a hučali na celú sálu. Viem ako hučia. A bol pri nich ďalší priateľ. Ten je kameraman a mal kameru. bol tam z regionálnej televízie a zaznamenával náladu. A atmosféru. A iné veci. A ja som to mal vidieť. Moja žena mi to povedala včas: „ja im teraz zvýšim sledovanosť“. A minule mi volal Pišta už z Austrálie: „už to dávali? Už si to videl?“.  Mal netrpezlivý hlas.

Druhá noc:

Tá druhá noc prišla až teraz. Nehovorím o druhej viedenskej noci. Hovorím o tej druhej noci, čo zvýši sledovanosť jednej lokálnej televízie a na ktorú sa ma pýtal Pišta.  V piatok mi prišla esemeska: „Dnes o 18.40“. Tušil som, čo tam bude. Tú esemesku mi poslal kamarát kameraman. Zavolal som mu. Len sa smial. „Však uvidíš, tá sledovanosť dnes pôjde hore.“ Moja žena bola v televízii. V tej televízii bol valentínsky večierok. Moja žena s Pištom neboli na večierok pozvaní. Oni vlastne na večierku ani neboli. Boli v predsieni večierku. Ale bolo ich viac ako keby boli v sále. Videl som. Najprv boli tí čo boli pozvaní. Akože valentínska nálada. A potom bol taký text redaktorky o láske. Že kvitne v každom veku. A tam bol dlhý záber. Veľmi dlhý. Muž pobozká ženu na líce. Ale tak inak ako sa bozká na líce. A žmurkne do kamery. Ale tak inak ako sa žmurká do kamery. Povedal by som: šibalsky. Zvýšili sme sledovanosť. O dva kusy. Pišta by povedal, že o dve kusy. Pozeral som s otvorenými očami. Zhrozenými.  Moja žena pozerala s otvorenými očami. Zasnenými. Sledovanosť rástla. Bol to dlhý a symbolický záver. A Pišta na mňa žmurkol. Akože: „pozeraj a žmurk, to vídíš, žmurk“. Teraz len treba vysvetliť, že prečo je 18.40 druhá noc. Lebo to dá rozum, že nie je. 18.40 je len večer. Ale my sme vedeli, že o 21.40 ide repríza. A 21.40 je už noc. Sedeli sme pred televízorom a pozerali sme všeličo. Ale moja žena stále prepínala na tú regionálnu televíziu. Zvyšovala im sledovanosť. O 21.40 ju Pišta zase pobozkal a žmurkol do kamery. Tak tak. To je všetko čo sa za tie dva noce stalo.