po pismenku

„A to je všetko?“ povedala mi žena do telefónu, keď som jej pol hodiny hovoril čo sa mi za celý deň stalo. „Všetko“ povedal som. „Čo? Niečo sa stalo?“ opýtal som sa ešte pre istotu. „Nič sa nestalo, ja sa ťa len pýtam, či je to všetko. Či sa niečo ešte nestalo?“. Vo mne zasvietili všetky kontrolky.

Moja žena sa ma dvakrát na jednu vec len tak pre nič za nič nepýta. Keď sa ma moja žena pýta dvakrát na to isté tak má na to dôvod. Blikali mi kontrolky ako policajtom pri prevoze peňazí a bolo mi jasné, že sa niečo ráno stalo. „Čo sa malo stať?“ opýtal som sa ženy, lebo síce mi bolo čudné, že moja žena vie niečo čo sa mi stalo ráno a o čom ja nič neviem ale zase je to moja žena. A nakoniec, kto má o mne všetko vedieť, keď nie ja. Teda keď nie moja žena.

„No, len dobre porozmýšľaj“ povedala mi žena a ja som sa už vážne naľakal. Lebo to už vyzeralo, že som zabudol na výročie svadby alebo pristátia Američanov na Mesiaci alebo na narodeniny alebo na niečo také. Dôležité. „No, je teda september a“ a za nič na svete som si nemohol spomenúť na to aký je deň. „Nemusíš sa báť“ povedala mi na to žena: „výročie máme inokedy a na to si už zabudol“. Trochu mi odľahlo ale len trochu. „No ráno. Čo sa stalo ráno?“ nahrávala žena a ja som sa pripravoval na spätný úder: „No ráno, no ráno sa stalo, sa stalo niečo, sa stalo“. Viac som zo seba nedostal.

„No tak ráno si stretol Lenku“ povedala mi žena a mne to trklo. „Jasne, však toto som ti chcel ešte povedať, že som ráno stretol Lenku“. „No však to ti práve teraz hovorím, že si stretol Lenku“ povedala mi žena a dodala: „Lenka mi hneď potom volala“. No toto ja milujem. Tak ja stretnem rodinnú kamarátku, ktorú stretávame len veľmi zriedkavo a nemôžem to povedať svojej žene, lebo tá kamarátka sa predbehuje: „No“ povedal som a radšej som nepovedal to o predbiehaní, lebo na moju ženu viac funguje akože úprimná sebaľútosť, pričom nejde ani tak o úprimnosť ako skôr sebaľútosť: „No, tak ja som na to teda zabudol, lebo ja som bol v zápche“.

Ja mám totiž takú taktiku, že rýchlo odbočím na inú koľaj a navyše to bola aj pravda. Ja som bol ráno v strese a v zápche a Lenku som stretol v električke keď som nestíhal a kamarátovi čo ma mal vyzdvihnúť autom som striedavo nadával, že nestíha a striedavo som mu hovoril, že na tej zastávke čo sme si naplánovali, že sa tam skúsime stretnúť sa nestretneme, lebo je tam zápcha ale skúsime niekde inde a do toho som sa tešil, že som stretol Lenku a Lenka mi hovorila, že ide ešte študovať a ona je herečka, takže som sa aj obzeral, že či niekto vidí, že ja hovorím v električke s herečkou a do toho som bol v strese, že nestíham a ešte som nechcel niekde vystúpiť a Lenka musela a tak som len povedal do telefónu, že : „Tomi, to tam ja stíham do 10 minút a ty kde trčíš?“ a Lenke som na schodoch zakričal: „To je milé, to ja hneď volám žene, že sme sa stretli“ a potom bola tma.

„No, Lenka mi hneď zavolala, že mi zavoláš“ povedala mi žena do telefónu: „a ja som jej povedala, že ty nezavoláš, lebo ty si práve teraz na to už zabudol“. „No“ povedal som so sebaľútosťou a úprimným ospravedlnením v hlase žene a chcel som dodať niečo o rannom strese ale nestihol som povedať nič, lebo žena povedala: „Vieš môj na teba je spoľahnutie len v tom, že sa na teba v takýchto veciach nedá vôbec spoľahnúť“. „No“ povedal som do telefónu a bolo.

Mojej žene by jedna žena mohla aj závidieť. Má poriadneho muža, na ktorého sa môže spoľahnúť. Ja som proste jednotka spoľahlivosti. Jeden ja = jedno spoľahnutie. Ale keby sme sa predsa len niekedy stretli a ja vám poviem, že sa spoľahnite na to, že zavolám žene, tak jej pre istotu cinknite aby vedela. Vyslovene to platí ráno. Tak asi do desiatej.