po pismenku

 

Skončili sa Vianoce. Zbalili sme stromček a odložili ozdoby. Gule a tak. Do vianočnej škatule. A potom bolo treba povysávať. Ja vysávanie nemám rád. Ja by som teda vysávanie mohol mať rád, ale to by v rodine nemohol byť hlavný kontrolór vysávania moja žena. Ono ani nejde tak o kontrolu práce ale o iné veci. Však pekne po poriadku.

Žena ráno vstala a bolela ju hlava. To už samo je podozrivé, že keď treba vysávať tak ju vždy bolí hlava. Mňa pred vysávaním hlava nikdy nebolí. Mňa bolí až po vysávaní, ale to predbieham. Takže. Bolela ju hlava ale napriek tomu povedala: “Tak ja povysávam”. Keď moja žena povie, že ju bolí hlava a zároveň povie, že povysáva tak ja už viem čo bude nasledovať.

“Nechaj tak” poviem a dodám: “Ja to povysávam”. Vždy nasleduje toto. A potom ja idem vysávať. Ja rád vysávam tou veľkou tľapkou čo má vysávač, ale moja žena tvrdí, že vysávať sa musí tou najtenšou trubičkou. Akože tisíc krát toľko práce. Tak ja som ochotný robiť kompromisy. Ja najprv najtenšou trúbeľkou vysajem prach v rohoch a potom nasadím tľapku. A moja žena nehovorí nič, len sa tak pozerá, že ona má len jedny nervy na mňa a nebude sa znervózňovať, že ako treba vysávať a navyše ju bolí hlava.

Povysával som tak celú halu a už keď som končil tak som vedel, že čo bude nasledovať. Lebo to nasleduje úplne vždy. Nikdy nenasleduje niečo iné. Vždy nasleduje to isté. Vždy keď už končím s halou tak sa objaví moja žena a ja dostanem nervy. Aj teraz sa objavila a povedala to. Povedala: “Nezabudni, že musíš povysávať aj chodbičku”. Vošlo do mňa milión čertov: “Ne-mu-sím!” povedal som: “ne-mu-sím povysávať chodbičku! Ja môžem, ale nemusím! Ty možno musíš ale ja ne-mu-sím”. Moja žena urobila to, čo v takej chvíli robí vždy. Vošlo do nej dvetisíc čertov a nepovedala nič také čertovské ale len to čo vždy: “Ja som asi svätica”. Moja žena si myslí, že ona musí byť svätica, keď to pri vysávaní so mnou vydrží. Ona si myslí, že mu-sí byť svätica.

Vyšlo zo mňa asi deväťsto deväťdesiat deväť čertov a povysával som tú chodbičku. Komplet celú tou tenkou trúbeľkou. Tou najtenšou. Lebo ja mám tiež len jedny nervy. Potom by sa nemalo stať už nič, ale to by sa nesmelo vysávať u nás doma. Lebo u nás doma sa to vysávaním chodbičky nikdy nekončí. Lebo ja vždy začnem baliť vysávač a moja žena vždy príde po vysávač a vytrhne mi ho z ruky. Ťahá ho do kuchyne a ja ho ťahám z kuchyne preč. Potom sa o ten vysávač naťahujeme päť minút pričom on už je zapojený a hučí a ťahá prach hore dole. Potom ja vysávam ženu a žena vysáva mňa a potom sa ja vzdám a moja žena povysáva kuchyňu a povie: “Hovorím, ja musím byť svätica”. A mňa v tej chvíli rozbolí hlava.

Ja som alergik a mám alergiu na prach, plesne a trávy. Väčšinou potom aj prídem do kuchyne a poviem: “Ja som alergik a mám alergiu na prach, plesne a trávy” načo sa moja žena pozrie na mňa takým tým pohľadom, čo sa potom zapisuje do knihy zázrakov, ako že tá žena je svätica a toto je zázrak, že ona to prežila. Tak ja sa vtedy zatnem a poviem to ešte raz, pričom slová rozdeľujem: “Ja som a-ler-gik. Ja som a-ler-gic-ký. Na prach, ples-ne a trá-vy a teraz mám plný nos“. Slová plný nos sa rozdeliť nedajú a tak ich nerozdeľujem. A moja žena povie: “Iná žena by to nevydržala, ale ja som svätica” a dodá: “a odnes vysávač do pivnice”. A je po paráde. Potom si urobíme kávu.

Ja jednoducho vysávanie nemám rád. Prekáža mi tá tenká trúbeľka a ešte mi prekáža, že nikdy sa dopredu nepovie, že sa bude vysávať aj chodbička. Dohoda je vždy taká, že treba vysávať halu. Moja žena samozrejme tvrdí, že chodbička a hala je to isté. Ale nie je. Medzi halou a chodbičkou sú dvere. Načo moja žena tie dvere otvorí, ale to podľa mňa aj tak neplatí. To by mohla otvoriť aj dvere na chodbičke a to by som musel vysávať aj záhradu. A to ja nemôžem. Teraz  v zime povedzme áno, ale v lete nie. Lebo ja som a-ler-gik. Mám alergiu na prach, ples-ne a trá-vy. 

Ja si tak myslím, že či moja žena nebude skôr svetlica, ako tá svätica.