po pismenku

   

Toho som sa ja vždy bál. Že sa dostane na krivé chodníčky. A že sa moja otcovská autorita rozplynie ako vo vzduchu. Ona teda, úprimne povedané už je nahlodaná. Nepovedal by som, že tú autoritu rozfúkal uragán ale silný vietor to teda bol. Ja som svojej dcére ešte nikdy nič nevystrelil na strelnici. Akože na kolotoči.

Je vám to jasné.  S takým kolotočom vždy jazdia aj strelnice. To je taký domček na kolieskach. A v domčeku sú strašne farebné veci pripevnené na špilky a vzduchovky. V detstve som okolo takých strelníc chodil vždy. Takže to viem úplne presne. Nakúkal som tam a zbieral som odvahu. Hovoril som si, že už zajtra. Už zajtra prídem a vystrelím si umelohmotného vojačika, alebo žuvačku alebo prívesok s Deanom Reedom. Nikdy sa to nepodarilo. Umelohmotného vojačika som si kúpil za dvojnásobnú cenu. Žuvačku som si kúpil za polovičnú cenu a prívesok s Deanom Reedom som nikdy nemal. Nenabral som odvahu. Ja som tak voľajako tušil, že by som netrafil.

Nemal som v tom prax. Bol som relatívne inteligentný chlapec a tak som vedel, že len to, že sa pozerám na tých čo strieľajú nestačí. Že také pozeranie nie je naozajstným tréningom. Tak ako každý chlapec som strašne túžil po vzduchovke ale to neprichádzalo do úvahy. To mi rodičia nikdy nedovolili. Tak som sa len pozeral a hovoril som si, že raz to dokážem.

Prvú vzduchovku som mal v ruke na hodine brannej výchovy. Každý dostal zopár takých nábojov, čo sa volali diabolky. A terčík. Potom sme si popozerali kto čo trafil a terčík si mohol nechať. Ja som si nič nenechal, lebo môj terčík bol úplne nepoškodený a tak ho dostal kamarát, čo strieľal neskôr. Akože sa nebude zbytočne plytvať, keď tam nie je ani jedna dierka. No fakt. Ani jedna. Ani v jednotke a ani tam kde už to nie je ani za ten jeden bod ale aspoň je to na papieri. Tak nič.

Druhý krát som strieľal na vojenskej katedre a čo sa pamätám bolo to podobne. Ale zase v oblasti zakopávania strelca som bol celkom dobrý. A potom na vojne som už nestrieľal nikdy, pokiaľ sa nedá za streľbu považovať to, že som si raz vystelil z kópie takej historickej pištole. Náš veliteľ patril do takého spolku čudákov tak mi dal vystreliť. Na terčoch som už tradične neurobil žiadnu škodu. Ani na tom okraji. Vôbec nič. A to bola inak taká veľká guľa, že niečo už trafiť mohla.

Keď moja dcéra rástla tak som sa začal strelniciam vyhýbať. Poctivo a trvalo. Nedalo sa to len na dvoch miestach. Na Šírave, kam chodíme na rodinné stretávky a v Zakopanom. Na Šírave sa strelnici nedá vyhnúť, pretože tam blbnú naše deti. Teda blbnú na kolotočoch ale pozorný čitateľ vie, že strelnica je vždy tam, kde sú kolotoče. V Zakopanom sa tomu tiež nedá vyhnúť. Kolotoče aj s obrovskou strelnicou sú presne na pol ceste medzi našimi dvomi obľúbenými cukrárňami. Presne v strede. Nedá sa obchádzať.

„Tatko, tak kedy mi už vystrelíš toho medveďa?“. To sú už slová mojej dcéry, ktorá si tiež strelnice všíma, tak ako ja v mladosti a vidím pri nich malé a šťastné deti a hrdých otcov so vzduchovkou a veľkým medveďom. „Ach jaj, dieťa milé, ja by som netrafil nič“ poviem milej dcére a idem na koláče. Je to hanba. Moja dôstojnosť je vtedy otrasená. Myslím, že každé dieťa chce radšej otca čo zostrelí najväčšieho medveďa a nie takého, čo zožerie najväčší koláč. Ale rodičov si deti nevyberajú.

Moja dcéra je teraz na prázdninách u kamarátky. Tri dni som ju nevidel a ani nepočul. Žena ju počula. Bola na strelnici. Neviem presne na akej ale myslím, že nestrieľali na medvede. Tak sa mi marí, že v rodine kamarátky je aj voľajaký policajt a tak asi boli na takej strelnici normálnej. Bez medveďov ale s terčíkmi. Netuším z akej zbrane strieľala ale teda dúfam, že zo vzduchovky. A. A to je najdôležitejšie. Moja dcéra má na streľbu talent. „Tvoja dcéra má na streľbu talent“ presne tak mi to povedala žena: „volala, že trafila viac ako ten policajt, že jej to tam všetci povedali, že má talent na streľbu“. No super. Pomyslel som si s takým preľaknutím v hlase ale nepovedal som to. Povedal som „no super“ s takým nadšením v hlase.

Úprimne si ale myslím, že deťom zbrane do rúk nepatria. A už vôbec nie vzduchovky a už ale vôbec nie, takým deťom, čo majú na streľbu talent. A už ale absolútne nie mojej dcére. Lebo ja celkom presne viem, čo ma teraz čaká, keď v Zakopanom pôjdeme z jednej cukrárne do druhej: „tatkoooo, poď, vystrelím ti medveďa“.