po pismenku

 

Každé normálne dieťa povie najprv mama. Alebo tata. Aj keď si myslím, že to je také dieťa kde mama veľmi pracuje. Tak mama alebo tata. Iné slová sú podozrivé. Pripúšťam, že občas sa možno objaví voľajaký džavotavý blábolček, ktorý rodičia preložia ako niečo. No niečo. Neviem presne čo ale pochybujem, že je v tom ypsilon.

Na prvé slovo mojej dcéry si vlastne ani nespomínam. Muselo to byť niečo ako mama. Viem, že také to slovo čo sme prekladali, pred prekladom znelo voľajako takto: okeleke-zakeleke. Dalo by sa povedať, že prvým slovom mojej dcéry bolo súvetie. Prekladali sme to ako: zatvorené – otvorené. Asi sme pred ňou niečo často zatvárali. Povedali sme jej: „zatvorené“ a naša dcéra povedala „zakeleke“. Potom sme to otvorili a bolo okeleke. A keď sme trieskali tou skrinkou hore – dole bolo z toho: okeleke-zakeleke. Tak som si vlastne spomenul na prvé slová svojej dcéry hoci si aj tak myslím, že najprv povedala mama.

Na svoje prvé slovo si nespomínam. Teda viem ho ale nespomínam si na to ako som ho povedal. Povedala mi ho po rokoch mama. A potom mi to niekoľko krát zopakovala aby som nezabudol. Tak som nezabudol.

Moja mama pracovala. Vtedy vlastne všetci tak voľajako skoro pracovali. Dali ma do materských jaslí. To znamená že materské sa len volali lebo mama bola v práci a tam boli len súdružky tety. A čo znamená jasle to vôbec netuším. To bude nejaká detská džavotavá skomolenina, ktorú nedokázali zrozumiteľne preložiť. Tak do takých jaslí ma dali. Ale ja som tam nechcel byť. Neviem ako sa také malé dieťa prejavuje, keď nechce byť v jasliach lebo to mi mama zabudla povedať, ale ja som sa tak prejavoval. Tak ma z jaslí zobrali a dali ma na výchovu. Obrazne.

Dostal som opatrovateľku, čo dnes znie tak noblesne ale vtedy nebolo nič také noblesné. Normálne som chodil k jednej pani. Strávil som tam ten čas, čo by som strávil v jasliach. Teda kým mama neprišla z práce. Na nič sa nepamätám. Ja vlastne vôbec neverím takým tým rečiam, že si niekto pamätá niečo z útleho detstva. To si pamätá len to, ako mu o útlom detstve v pokročilom detstve niekto hovoril. Tak ja si pamätám, že kam som chodil k tej tete, lebo to mi mama neskôr ukázala: „tu si chodil k tej tete“.

Potom si ešte nepamätám na to, že teta mala aj uja. To je myslím normálne, že ak si nespomeniem ani na tetu tak si nemôžem spomenúť ani na toho uja. Ale ujo tam bol určite lebo neskôr mi to potvrdila mama. Ten ujo je zodpovedný za moje prvé slovo a za môj najväčší zlozvyk, ktorý mi ostal. Ten ujo fajčil fajku. Teda vraj. Teda určite ale odprisahať to nemôžem. Môžem len odprisahať, že mi to povedala mama. A to moje prvé slovo s tým jeho zlozvykom súvisí.

„Prišla som po teba z práce a ty si ujovi sedel na kolenách. On fajčil a ty si sa na neho pozeral a potom si povedal prvé slovo“ povedala mi mama, keď mi vysvetľovala prečo som ako prvé slovo nepovedal mama a ani nejakú džavotavú skomoleninu. „A čo šom povedaľ?“ džavotavo som sa opýtal ženy čo ma porodila a dala na nohy ujovi s fajkou. Mohol som džavotať, lebo to bolo síce v pokročilom detstve ale ešte som nerecitoval básne na školských besiedkach. „DYM“ povedala mama a keďže som bol malý zopakovala to: „povedal si DYM“.

Moji rodičia ma dali do opatery ľuďom, ktorý nevedeli nič o tom, že aké je škodlivé fajčiť fajku pri malom chlapcovi v útlom detstve. Vtedy nikto samozrejme nevedel aké je to škodlivé. Vtedy boli napríklad vo veľkej móde reklamy na cigarety na ktorých boli samé pekné osoby. Napríklad kovboji alebo pekné ženy. A na žiadnych cigaretách nebolo napísané že škodia. Bolo napísané cigarety alebo fajkový tabak, alebo ľuľkový tabak a bodka. A preto som povedal DYM. Lebo z fajky išiel DYM. Pochopíte to? Moje prvé slovo malo v sebe ypsilon.

Toto ja mojej mame neviem zabudnúť. Dodnes mám z toho stres. Ja normálne viem, že fajčenie je škodlivé. Dokonca viem, že väčšina kovbojov z tej reklamy už nežije a na reklamy na cigarety sa už pekné ženy ani nedávajú lebo by sa tam nevopchali. Všade sú obrovské nápisy, že je to škodlivé a niekde je doslova napísané, že škodí aj DYM. Ja keď si na to spomeniem tak normálne dostanem nervy. Musím si zapáliť. Musím fúkať z pusy svoje prvé slovo. Neviem sa toho zbaviť. Je to trauma z detstva. Celý život mi ničí moje prvé slovo. A ešte aj DYM.